Chmelár sa vracia k téme minulého režimu

Historik, publicista a politický komentátor Eduard Chmelár opäť vyvolal rozsiahlu verejnú diskusiu. Vo svojom najnovšom vystúpení sa venoval hodnoteniu komunistického obdobia v Československu, pričom zároveň ostro kritizoval výroky bývalej prezidentky Zuzany Čaputovej o vzťahu medzi slobodou a kultúrou.

Podľa Chmelára sa jeho predchádzajúce slová o „období komunistického teroru“ stali predmetom nesprávnej interpretácie. Zdôraznil, že nemal na mysli celé obdobie rokov 1948 až 1989, ale predovšetkým prvé roky po komunistickom prevrate, konkrétne obdobie rokov 1948 až 1953.

Pripomenul, že práve v tomto čase prebiehali politické procesy, tisíce ľudí skončili vo väzeniach a viac než dve stovky osôb boli popravené. Tento úsek dejín označil za jednu z najtemnejších kapitol moderných československých dejín.

Dejiny podľa neho nemožno deliť iba na čiernu a bielu

Chmelár zároveň upozornil, že celé obdobie socialistického Československa nemožno podľa neho hodnotiť jednotným spôsobom.

Tvrdí, že stalinské päťdesiate roky, reformná atmosféra šesťdesiatych rokov aj obdobie normalizácie predstavovali úplne odlišné historické etapy.

Vo svojom vystúpení sa odvolával aj na historické výskumy, podľa ktorých nemožno celé obdobie rokov 1948 až 1989 automaticky označiť za jeden nemenný totalitný systém bez rozlišovania jednotlivých fáz jeho vývoja.

Podľa neho seriózne hodnotenie dejín musí brať do úvahy všetky historické súvislosti a nesmie ignorovať rozdiely medzi jednotlivými obdobiami.

Pripomenul aj sociálne istoty minulého režimu

Chmelár zároveň uviedol, že pripomínanie pozitívnych stránok života v minulom režime nemožno automaticky chápať ako obhajobu politických represálií.

Zdôraznil, že mnohí ľudia si z tohto obdobia pamätajú predovšetkým sociálne istoty, dostupné bývanie, stabilné zamestnanie či väčší priestor pre rodinný život.

Podľa neho tieto osobné skúsenosti nemožno ľuďom odopierať ani spochybňovať.

Súčasne však zopakoval, že tým nijako neobhajuje politické procesy, cenzúru ani prenasledovanie odporcov komunistického režimu.

Najostrejšia kritika smerovala na Zuzanu Čaputovú

Najväčšiu pozornosť však vyvolala jeho reakcia na výroky bývalej prezidentky Zuzany Čaputovej.

Tá mala podľa Chmelára vyhlásiť, že skutočná kultúra môže vzniknúť iba v slobodnom prostredí.

Práve tento názor označil za historicky nepresný a príliš zjednodušujúci.

Podľa neho dejiny svetovej kultúry ponúkajú množstvo príkladov významných diel, ktoré vznikli práve počas období útlaku, neslobody alebo dokonca vo väzení.

Ako dôkazy uviedol známe osobnosti dejín

Na podporu svojho tvrdenia pripomenul viacero historických osobností.

Spomenul rímskeho filozofa Boethia, ktorý svoje najznámejšie filozofické dielo napísal počas čakania na popravu.

Rovnako poukázal na Rogera Bacona, Miguela de Cervantesa či viacerých slovenských autorov, medzi ktorými uviedol Janka Kráľa, Svetozára Hurbana Vajanského a Laca Novomeského.

Podľa Chmelára práve ich tvorba dokazuje, že veľké umelecké a filozofické diela môžu vzniknúť aj v mimoriadne nepriaznivých podmienkach.

Pripomenul aj úspechy slovenskej kultúry v 60. rokoch

Osobitnú pozornosť venoval kultúrnemu rozmachu Slovenska počas šesťdesiatych rokov.

Zdôraznil úspechy spisovateľov Petra Jaroša, Ladislava Balleka, Vincenta Šikulu či Jána Johanidesa.

Vyzdvihol tiež tvorbu básnikov Milana Rúfusa, Miroslava Válka a Vojtecha Mihálika, ktorých diela dodnes patria medzi najvýznamnejšie počiny slovenskej literatúry.

Nezabudol ani na filmovú tvorbu.

Pripomenul, že film Obchod na korze získal Oscara a slovenská nová vlna si získala rešpekt aj v zahraničí. Spomenul tiež režiséra Juraja Jakubiska a legendárnu fotografiu Ladislava Bielika, ktorá sa stala jedným zo symbolov udalostí roku 1968.

Položil provokatívnu otázku

Na záver svojej kritiky adresoval bývalej prezidentke provokatívnu otázku.

Ak podľa nej kultúra vzniká iba v slobodnom prostredí, prečo po roku 1989 podľa neho neprišla očakávaná explózia veľkých umeleckých diel?

Chmelár tvrdí, že dnešná kultúrna scéna sa podľa jeho názoru čoraz viac sústreďuje na financovanie, grantové schémy a politické konflikty, pričom samotná sloboda automaticky nezaručuje vznik výnimočného umenia.

Zdôraznil, že umenie prirodzene túži po slobode, no história podľa neho ukazuje, že môže vzniknúť aj v mimoriadne ťažkých podmienkach.

Za súčasnú krízu kultúry nepovažuje za zodpovednú iba konkrétnu vládu. Tvrdí, že ide o dôsledok širších spoločenských zmien, ekonomických podmienok a postupného oslabovania kultúrnych hodnôt.

Diskusia, ktorá bude pokračovať

Chmelárove vyjadrenia opäť otvorili citlivú diskusiu o hodnotení komunistickej minulosti, slobode umeleckej tvorby a úlohe kultúry v demokratickej spoločnosti.

Jedna časť verejnosti jeho argumenty víta ako podnet na širšiu historickú diskusiu a odmietanie zjednodušeného pohľadu na dejiny. Kritici naopak upozorňujú, že porovnávanie tvorby vznikajúcej v neslobode s významom demokratického prostredia môže viesť k relativizácii represívnych režimov.

Nech sú názory akékoľvek, je zrejmé, že polemika medzi Eduardom Chmelárom a Zuzanou Čaputovou opäť otvorila otázky, ktoré na Slovensku zostávajú mimoriadne citlivé a vyvolávajú silné spoločenské reakcie.