BRATISLAVA – Debata o bezpečnosti Slovenska a úlohe krajiny v NATO opäť rozvírila slovenskú politickú scénu. Premiér Robert Fico otvoril otázku článku 5 Severoatlantickej zmluvy a upozornil na možné dôsledky prípadnej eskalácie konfliktu v Európe. Jeho vyjadrenia následne vyvolali kritickú reakciu poslankyne Zuzany Mesterovej z Progresívneho Slovenska.

Fico vo svojom vystúpení upozorňoval najmä na scenár, v ktorom by sa Slovensko v prípade vážneho vojenského konfliktu muselo rozhodovať o nasadení svojich vojakov. Spomínal pritom aj hypotetické počty 5 000 či 10 000 slovenských vojakov a zdôrazňoval, že bezpečnostná situácia v Európe si podľa neho vyžaduje väčšiu pozornosť venovanú mierovým riešeniam.

Premiér zároveň dlhodobo tvrdí, že vojna medzi Ruskom a Ukrajinou nie je slovenskou vojnou a že nechce, aby bolo Slovensko zatiahnuté do vojenského konfliktu medzi NATO a Ruskom. Vo vyjadrení z 19. septembra uviedol, že ak by niekto smeroval ku konfliktu medzi NATO a Ruskom, zodpovednosť za takýto krok by podľa neho nemala byť prenášaná na ostatné členské krajiny.

Mesterová: Článok 5 neznamená automatické zatiahnutie do vojny

Na Ficove vyjadrenia reagovala Zuzana Mesterová, predsedníčka poslaneckého klubu PS. Jej interpretácia bola odlišná od premiérovej. Mesterová tvrdila, že článok 5 NATO neznamená automatickú povinnosť poslať vojakov do vojny a zdôrazňovala význam členstva Slovenska v Aliancii pre jeho bezpečnosť.

Podľa Mesterovej je dôležité rozlišovať medzi samotným záväzkom kolektívnej obrany a konkrétnou formou pomoci, ktorú by členské štáty poskytli v prípade ozbrojeného útoku.

Jej vystúpenie tak otvorilo širšiu otázku, čo presne článok 5 NATO stanovuje a aké povinnosti z neho vyplývajú pre jednotlivé členské krajiny.

Čo v skutočnosti hovorí článok 5?

Podľa oficiálneho vysvetlenia NATO článok 5 stanovuje princíp kolektívnej obrany: ozbrojený útok proti jednému alebo viacerým členským štátom v Európe alebo Severnej Amerike sa považuje za útok proti všetkým. Ostatní spojenci majú povinnosť napadnutému štátu pomôcť.

Dôležitým detailom však je, že zmluva neurčuje, že každý člen musí automaticky vyslať svoje ozbrojené sily. NATO uvádza, že každý spojenec prijíma také opatrenia, ktoré považuje za potrebné. Pomoc môže zahŕňať použitie ozbrojenej sily, ale nemusí sa naň obmedzovať.

To znamená, že konkrétna forma pomoci závisí od okolností a rozhodovania jednotlivých spojencov.

NATO zároveň uvádza, že článok 5 bol vo svojej histórii aktivovaný iba raz – po teroristických útokoch na Spojené štáty 11. septembra 2001.

Spor pokračuje

Práve rozdielne interpretácie článku 5 sa stali jednou z hlavných tém politickej diskusie. Zatiaľ čo predstavitelia Smeru hovoria najmä o potrebe predchádzať eskalácii a podporovať rokovania, Mesterová upozorňuje na význam kolektívnej obrany a bezpečnostných garancií NATO.

Ján Richter zo Smeru v diskusii uviedol, že cieľom Ficových vyjadrení je podľa neho apel na väčšie mierové úsilie a rokovania. Zároveň pripomenul, že Ukrajina nie je členom NATO, a preto sa článok 5 v súvislosti s jej územím neuplatňuje tak, ako by sa uplatňoval pri napadnutí členskej krajiny Aliancie.

Celá debata tak nie je iba sporom o jednu vetu či jedno politické vystúpenie. V centre pozornosti zostáva otázka, ako má Slovensko v rámci NATO vyvažovať svoje spojenecké záväzky, vlastné bezpečnostné záujmy a snahu zabrániť ďalšej eskalácii vojenského konfliktu v Európe.

Jedno je isté: téma článku 5 a budúceho smerovania slovenskej bezpečnostnej politiky zostáva predmetom výrazného politického konfliktu a verejnej diskusie.