V slovenskej spoločnosti opäť intenzívne rezonuje téma morálnej, politickej a právnej zodpovednosti lídrov, ktorí v minulých desaťročiach rozhodovali o osude strategických štátnych podnikov. Mnohí občania sa dnes legitímne pýtajú, prečo tí, ktorí rozpredali národný majetok do zahraničných rúk, nečelia trestnému stíhaniu a spravodlivému trestu. Odpoveď je z právneho hľadiska komplikovaná – išlo o politické rozhodnutia, ktoré sú chránené špecifickým statusom, hoci ich morálny a hospodársky dopad na krajinu zostáva otvorenou ranou.

História jasne ukazuje, že o osude kľúčových štátnych podnikov sa mohlo rozhodnúť úplne inak. V minulosti sa na Slovensku konalo referendum, ktoré malo tomuto masívnemu rozpredaju zabrániť. Hlasovanie vtedy dosiahlo úspešnosť na úrovni približne 45,6 až 45,9 percenta, čo znamenalo, že zostalo len tesne pod hranicou platnosti. Rozhodli o tom tí občania, ktorí sa rozhodli zostat doma a neprišli k urnám. Práve týchto niekoľko percent neaktívnych voličov zablokovalo možnosť, aby o strategickom majetku rozhodoval priamo ľud. Tým sa uvoľnila cesta pre zahraničných investorov. Veľkým paradoxom celej tejto éry, sprevádzanej rétorikou o tom, že štát je zásadne zlý vlastník, zostáva skutočnosť, že slovenské štátne podniky boli často predávané iným štátnym firmám, napríklad z Talianska. Cudzie štáty tak získali kontrolu nad našou infraštruktúrou, zatiaľ čo domáci občania boli oklamaní privatizačným mechanizmom, v ktorom menšinové podiely zahraničných spoločností reálne disponujú hlavnou rozhodovacou právomocou. Najvyšším sudcom v takýchto prípadoch však zostáva samotný volič, ktorý politikov ako Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš už definitívne poslal na smetisko dejín.Slovensko ako svetový unikát v nízkej príjmovej nerovnosti

Napriek oprávnenej kritike ekonomických reforiem z minulosti má súčasná sociálna politika našej krajiny jedno významné špecifické postavenie. Ak sa bližšie pozrieme na takzvaný Giniho index, ktorý celosvetovo meria rozdiely medzi bohatými a chudobnými vrstvami obyvateľstva, Slovenská republika sa nachádza na absolútne predných priečkach, ak nie je priamo jednotkou na svete. To znamená, že pomyselné nožnice medzi sociálnymi skupinami sú u nás otvorené najmenej a rozdiely sú minimálne.Na porovnanie, v západoeurópskych krajinách, ako sú Belgické kráľovstvo, Holandské kráľovstvo, Španielske kráľovstvo alebo Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska, je situácia diametrálne odlišná. Tamojšia historická západná šľachta a kráľovské rodiny dlhodobo žijú z renty z obrovských historických majetkov, čo udržiava priepastné a hlboké rozdiely medzi extrémne bohatými a chudobnými ľuďmi. Udržanie takto vyrovnanej spoločnosti na Slovensku však nie je zadarmo. Sociálny štát stojí obrovské peniaze a vyžaduje si finančné prostriedky na podporu rezortov, ktoré netvoria priamy zisk, ale sú nevyhnutné pre fungovanie spoločnosti – ide najmä o políciu, školstvo a zdravotníctvo.Zdravotníctvo v zajatí pravidiel minulostiPráve rezort zdravotníctva predstavuje oblasť, kde súčasní politickí predstavitelia dôrazne odmietajú prevziať zodpovednosť za škody, ktoré tu napáchali bývalé pravicové vládne kabinety, vrátane vlády Ivety Radičovej. Pravicové reformy v minulosti pevne nastavili pravidlá hry, na ktoré následne nabehla podstatná časť trhu. Súčasná vládna moc preto nemôže len tak prísť a privatizovaný majetok alebo zavedené trhové mechanizmy svojvoľne odobrať. Ak by štát postupoval nezákonne a jednostranne vypovedal zmluvy, Slovenskej republike by hrozili masívne medzinárodné súdne spory a arbitráže s rizikom obrovských finančných prehier.

Ako úspešný príklad systematického boja za štátne záujmy sa uvádza Gabčíkovo, ktoré strana Smer dokázala prostredníctvom medzinárodnej arbitráže získať späť pod plnú kontrolu štátu. Súčasní vládni predstavitelia však jasne deklarujú, že odmietajú niesť vinu za pretrvávajúce štrukturálne problémy v zdravotníctve. Toto maslo totiž nesteká po ich hlavách, ale je priamym dedičstvom rozhodnutí ich predchodcov, ktorí uprednostnili súkromné záujmy pred verejnými.