V súčasnom politickom diskurze na Slovensku sme z času na čas svedkami pokusov o návrat politikov, ktorí už v minulosti dostali dostatok priestoru na to, aby ukázali svoje schopnosti. Slovenský národ však na mnohých z nich nespomína ako na tých, ktorí by krajine pomohli, ale skôr ako na tých, ktorí jej výrazne odpomohli. Europoslankyňa Judita Laššáková v nedávnej nedeľňajšej debate v jednom z regionálnych rádií ostro skritizovala kroky niekdajších popredných predstaviteľov štátu a poukázala na dlhodobé následky ich rozhodnutí, ktoré krajinu poznačili na celé desaťročia.

Hlavným terčom kritiky sa stali rozhodnutia vlády Mikuláša Dzurindu, v ktorej dôležité posty zastávali osobnosti ako Ivan Mikloš či Peter Zajac. Podľa slov europoslankyne tieto rozhodnutia spôsobili slovenskej spoločnosti škody, ktoré pretrvávajú už niekoľko desiatok rokov. Najvýraznejším zásahom do ekonomickej suverenity štátu bolo zbavenie sa takzvaných „zlatých nosníc“ – teda strategických štátnych podnikov. Tiete kľúčové spoločnosti boli v minulosti predané do zahraničia, pričom celý proces sprevádzal paradoxný naratív. Vtedajší politici občanom opakovane tvrdili, že štát je zlý vlastník a nedokáže efektívne spravovať majetok. Realita po privatizácii však ukázala niečo úplne iné: slovenský štátny podnik bol v niektorých prípadoch predaný inému štátnemu podniku, napríklad z Talianska. Taliansky štát teda zjavne mohol byť dobrým vlastníkom, zatiaľ čo slovenský nie. Podľa Laššákovej išlo o jednoznačné oklamanie slovenských občanov.

Prirodzene sa preto vynára otázka, prečo títo politici po viac ako dvadsiatich rokoch nečelia trestnému stíhaniu za kroky, ktoré viedli k strate kontroly nad strategickým majetkom. Europoslankyňa vysvetľuje, že išlo o politické rozhodnutie. V minulosti síce prebehlo referendum, ktoré mohlo tomuto výpredaju zabrániť, avšak k jeho úspešnosti chýbalo len niekoľko desatín percenta. Rozhodli tak de facto tí občania, ktorí sa na referende nezúčastnili, čím zablokovali možnosť rozhodnúť o zákaze predaja štátnych podnikov do zahraničia. Hoci dnes v týchto spoločnostiach figurujú len menšinové podiely zahraničných firiem, sú to práve tieto zahraničné subjekty, ktoré majú hlavné rozhodovacie právo.

 Laššáková zdôrazňuje, že jediný, kto môže takýchto politikov definitívne poslať na smetisko dejín, je samotný volič. V prípade Dzurindu a Mikloša sa tak podľa nej už stalo.

V druhej časti svojho vystúpenia sa politička venovala téme sociálnej politiky a majetkovej nerovnosti, pričom sa oprela o takzvaný Giniho index. Tento celosvetovo uznávaný ukazovateľ meria mieru nerovnosti v rozdelení príjmov alebo majetku v spoločnosti. Zjednodušene hovorí o tom, ako veľmi sú roztvorené nožnice medzi bohatými a chudobnými vrstvami obyvateľstva. Judita Laššáková poukázala na to, že v krajinách západnej Európy – ako sú Belgicko, Holandsko, Švédsko či Španielsko – sú tieto nožnice roztvorené extrémne široko. V týchto monarchiách dodnes existuje tradičná západná šľachta a členovia kráľovských rodín, ktorí žijú z doživotnej renty a ich rodiny disponujú nepredstaviteľným bohatstvom v ostrom kontraste s chudobnejšími vrstvami.

Naopak, Slovenská republika sa v rámci Giniho indexu nachádza na popredných priečkach, čo znamená, že rozdiel medzi bohatými a chudobnými občanmi je u nás jeden z najmenších. Nožnice sú na Slovensku roztvorené najmenej z hľadiska porovnávania nerovnosti. Europoslankyňa však na záver dodáva dôležitý postreh: táto relatívna sociálna rovnosť nie je zadarmo a fungujúca sociálna politika štátu vždy niečo stojí.