by 
Slovenská politická scéna opäť rozvírila vášnivú diskusiu. Tentoraz však nešlo o klasický politický súboj v parlamente. Do verejnej debaty výrazne vstúpil herec Marek Ťapák, ktorý sa vo svojom vystúpení ostro vyjadril k stavu slovenskej spoločnosti, politike Igora Matoviča, Eduarda Hegera aj k tomu, kam podľa neho krajina za posledné roky smerovala.
Ťapák svoj pohľad postavil predovšetkým na otázke, čo sa podľa neho zo slovenskej spoločnosti vytratilo. Hovoril o strate rešpektu, súcitu, sebazáchovy či úcty k tradíciám. Zároveň upozornil na rastúcu polarizáciu a na atmosféru, v ktorej sa podľa neho odlišný názor príliš často stretáva s nálepkovaním.
Ťapák pripomenul obdobie Matoviča a Hegera
Herec sa vo svojom vystúpení vrátil k obdobiu vlád Igora Matoviča a Eduarda Hegera. Podľa jeho slov Slovensko v tom čase zažívalo množstvo konfliktov a rozhodnutí, ktoré prehlbovali rozdelenie spoločnosti.
Kritizoval pritom najmä politickú kultúru a spôsob, akým sa podľa neho verejná diskusia posunula od vecnej argumentácie k emóciám, osobným útokom a ideologickým sporom.
Ťapák zároveň upozornil na paradox, ktorý podľa neho sprevádza modernú spoločnosť: napriek rastúcemu počtu vysokoškolsky vzdelaných ľudí sa podľa neho vytráca schopnosť rozlišovať medzi skutočne hodnotnou diskusiou a jednoduchými politickými heslami.
Orwellovo varovanie dostalo nový význam
Jednou z najvýraznejších častí jeho vystúpenia bolo prirovnanie k románu 1984 od Georgea Orwella.
Ťapák pripomenul známe paradoxné heslá z dystopického sveta – „vojna je mier“, „sloboda je otroctvo“ a „nevedomosť je sila“. Podľa neho majú tieto myšlienky znepokojivo aktuálny význam aj dnes.
Jeho argumentácia smerovala k tomu, že spoločnosť by mala byť schopná kriticky posudzovať rozhodnutia politikov bez ohľadu na to, z ktorého politického tábora pochádzajú.
Kritika dvojitého metra
Výrazná časť vystúpenia sa týkala aj zahraničnej politiky. Ťapák kritizoval podľa neho dvojitý meter pri posudzovaní medzinárodných udalostí a poukázal na otázky okolo vojny na Ukrajine, sankcií, energetiky či európskej politiky.
Niektoré tvrdenia, ktoré vo vystúpení zazneli, sú však politickými názormi a spornými interpretáciami, nie overenými faktami. Pri témach ako vojnové udalosti, počet obetí či údajné dohody preto treba rozlišovať medzi Ťapákovým hodnotením a historicky alebo právne potvrdenými skutočnosťami.
Najsilnejší moment? Priznal vlastnú zodpovednosť
Paradoxne však najväčšiu pozornosť nepritiahla jeho kritika konkrétnych politikov. Najsilnejšie pôsobila jeho vlastná sebareflexia.
Ťapák totiž podľa prepisu pripustil, že časť zodpovednosti nesie aj on sám, pretože podľa vlastných slov nebol dostatočne dôrazný, málo upozorňoval na problémy a málo vysvetľoval svoj pohľad.
Práve tento moment dal celému vystúpeniu iný rozmer.
Nešlo už iba o otázku, kto je vinný za stav Slovenska, ale aj o otázku, či samotní občania nenesú časť zodpovednosti za to, čo tolerujú, čo prehliadajú a proti čomu sa rozhodnú neozvať.
„Keď stojíš pred Stvoriteľom, nemôžeš povedať, že ti to prikázali“
Záver Ťapák postavil na myšlienke osobnej zodpovednosti. Politici podľa neho prichádzajú a odchádzajú, no dôsledky rozhodnutí spoločnosti zostávajú.
Najsilnejšie vyznela jeho myšlienka, že človek sa jedného dňa nemôže zbaviť vlastnej zodpovednosti jednoduchou výhovorkou, že iba plnil príkazy niekoho mocnejšieho.
Odkaz tak nebol určený iba Matovičovi, Hegerovi či progresívnym politikom. Bol adresovaný každému občanovi.
Pretože podľa Ťapáka nejde iba o to, kto dnes sedí vo vláde. Ide o to, akú spoločnosť si Slováci sami dovolia vytvoriť.
A práve táto myšlienka môže byť z celého vystúpenia tou najdôležitejšou: politika sa môže meniť, vlády sa môžu striedať, no osobná zodpovednosť človeka za vlastné rozhodnutia zostáva.
