Známy český herec Marek Vašut sa v diskusii vyjadril k téme, ktorá v súčasnej polarizovanej spoločnosti vyvoláva silné emócie – k slobode prejavu, pluralite názorov a spôsobu, akým verejnosť a médiá pristupujú k ľuďom s odlišným politickým pohľadom.

Vašut sa pritom nezameral na konkrétny volebný program ani na jednu politickú stranu. Vo svojich vyjadreniach hovoril najmä o tom, či má demokratická spoločnosť vytvárať priestor aj pre názory, ktoré nezodpovedajú prevládajúcemu spoločenskému alebo mediálnemu pohľadu.

Spomienka na obdobie komunizmu

Herec si pri tejto príležitosti zaspomínal na obdobie komunizmu, ktoré zažil ešte ako mladý človek. Podľa jeho slov existovali vtedajšie témy, o ktorých sa mohlo diskutovať len v určitých hraniciach.

Za zásadnú hranicu považuje najmä nedotknuteľnosť vedúcej úlohy komunistickej strany.

Práve v tomto vidí určitú paralelu so súčasnosťou. Podľa Vašuta sa síce zmenili politické pomery, heslá aj ľudia pri moci, no mechanizmus spoločenského vylučovania odlišných názorov môže mať v niektorých situáciách podobné prvky.

Názor, ktorý nezodpovedá dominantnému pohľadu, môže byť podľa neho rýchlo označený za dezinformáciu, „fake news“ alebo extrémizmus.

Kritika jednostranných diskusií

Vašut sa kriticky vyjadril aj k podobe niektorých televíznych diskusií.

Za problém považuje situácie, keď v jednej debate vystupujú viacerí hostia s veľmi podobnými názormi. Ako príklad uviedol diskusie o Európskej únii.

Ak podľa neho v štúdiu diskutujú traja alebo štyria ľudia, ktorí zastávajú v zásadnej otázke rovnaký postoj, divák podľa Vašuta nemusí dostať skutočný názorový konflikt. Namiesto konfrontácie argumentov môže vzniknúť skôr priestor na vzájomné potvrdzovanie rovnakých stanovísk.

Práve takýto model mu pripomína niektoré diskusie z obdobia minulého režimu.

Kritický názor podľa neho automaticky neznamená extrémizmus

Herec zároveň odmietol predstavu, že človek, ktorý kritizuje fungovanie Európskej únie, Donalda Trumpa alebo niektoré geopolitické rozhodnutia, musí byť automaticky označený za extrémistu či propagandistu.

Podľa jeho pohľadu by mali byť aj kontroverzné politické názory predmetom otvorenej diskusie, pokiaľ sú prezentované ako politické postoje a existuje možnosť reagovať na ne argumentmi.

Vašut tak otvoril širšiu otázku: Kto vlastne rozhoduje o tom, ktorý názor je ešte legitímny a ktorý už nemá dostať verejný priestor?

Narážka na progresívne prostredie

Jeho vyjadrenia následne vyvolali politické interpretácie a boli spájané aj s progresívnou politickou scénou na Slovensku vrátane okruhu okolo Michala Šimečku.

Kritici progresívneho prostredia tvrdia, že časť tejto scény síce často zdôrazňuje toleranciu, otvorenosť a pluralitu, no v praxi môže byť menej tolerantná k názorom, ktoré sa od jej hodnotového rámca výrazne odlišujú.

Treba však zdôrazniť, že ide o politickú interpretáciu. Z Vašutových slov nemožno automaticky vyvodiť, že všetci progresívni politici alebo médiá odmietajú pluralitu názorov.

Jeho kritika smerovala predovšetkým k širšiemu spôsobu fungovania verejnej diskusie.

Pripomenul november 1989

Vašut vo svojich úvahách pripomenul aj november 1989. Práve vtedy ľudia vyšli do ulíc a požadovali slobodu, možnosť slobodne hovoriť a otvorene nesúhlasiť s mocou.

Podľa jeho pohľadu by preto bolo paradoxné, ak by sa v demokratickej spoločnosti vytvárali nové neviditeľné hranice, za ktorými sa človek stáva automaticky „problematickým“ len preto, že odmieta prevládajúci názor.

Sloboda prejavu podľa neho nemôže byť podmienená tým, že človek bude hovoriť iba to, čo je prijateľné pre väčšinu alebo pre konkrétnu politickú či spoločenskú skupinu.

Nie je to iba spor medzi dvoma politickými tábormi

Celá debata preto podľa Vašutovho pohľadu presahuje konflikt medzi progresívnym a konzervatívnym táborom.

Základnou otázkou zostáva, či je spoločnosť ochotná tolerovať aj názory, ktoré jej väčšina považuje za nepríjemné, nesprávne alebo kontroverzné.

Demokracia totiž podľa tohto pohľadu neznamená iba právo súhlasiť s väčšinou. Rovnako dôležitá je možnosť nesúhlasiť, klásť otázky a spochybňovať rozhodnutia mocných.

Vašutov odkaz tak možno čítať ako varovanie pred situáciou, keď sa sloboda prejavu začne uplatňovať iba na názory, ktoré sú spoločensky pohodlné.

Sloboda myslenia má totiž zmysel predovšetkým vtedy, keď platí aj pre človeka, ktorý sa odváži povedať niečo úplne iné.