Prečo dnes nikto nenesie zodpovednosť za rozpredaj slovenských strategických podnikov? Prečo politici, ktorí podľa kritikov odovzdali energetiku, priemysel a kľúčové štátne firmy do zahraničných rúk, nikdy neskončili pred súdom? Táto otázka sa na Slovensku vracia znova a znova – a emócie okolo nej neutíchajú ani po rokoch.

Podľa kritikov išlo o jedno z najväčších ekonomických rozhodnutí v novodobej histórii krajiny. Rozhodnutie, ktoré malo navždy zmeniť Slovensko. A práve tu prichádza moment, na ktorý mnohí dodnes nezabudli – referendum, ktoré takmer prešlo. Chýbalo len niekoľko percent účasti. Stačilo, aby prišlo o niečo viac ľudí, a privatizácia strategických podnikov mohla byť zastavená.

„Tých pár percent ľudí, ktorí zostali doma, rozhodlo o všetkom,“ zaznieva dnes od kritikov privatizácie. Tvrdia, že Slovensko bolo presviedčané, že štát je zlý vlastník. Paradoxom však podľa nich je, že slovenské štátne podniky následne skončili v rukách zahraničných štátnych spoločností. Ako príklad uvádzajú Taliansko, kde podnik vlastnený štátom kúpil podnik na Slovensku.

Mnohí dodnes hovoria o obrovskom omyle. Obyvatelia vraj verili, že zahraniční investori budú mať len menšinové podiely. Realita však podľa kritikov vyzerala inak – rozhodovacie právomoci zostali práve v rukách týchto zahraničných spoločností.

Do centra pozornosti sa opäť dostávajú mená bývalých politikov ako Mikuláš Dzurinda či Ivan Mikloš. Kritici tvrdia, že práve ich reformy otvorili cestu masívnemu rozpredaju štátneho majetku. Na druhej strane ich podporovatelia argumentujú, že bez privatizácie by Slovensko nikdy nezažilo ekonomický rast a vstup medzi moderné európske ekonomiky.

Debata sa však netýka iba minulosti. Dotýka sa aj dnešnej sociálnej situácie. Zaznievajú tvrdenia, že Slovensko síce patrí medzi krajiny s menšími rozdielmi medzi bohatými a chudobnými, no tento model stojí obrovské peniaze. Financovanie zdravotníctva, školstva či polície je čoraz náročnejšie a štát podľa mnohých bojuje s dôsledkami rozhodnutí starých desiatky rokov.

Politici súčasnej vlády zároveň odmietajú niesť zodpovednosť za problémy, ktoré podľa nich vznikli ešte počas pravicových vlád. Tvrdia, že pravidlá boli nastavené tak, že akýkoľvek pokus o spätné prevzatie kontroly nad niektorými sektormi by mohol viesť k drahým medzinárodným arbitrážam.

Pripomínajú aj spor o Gabčíkovo, ktorý Slovensko nakoniec vyhralo. No upozorňujú, že podobné právne bitky môžu krajinu stáť miliardy.

A tak otázka zostáva otvorená: bolo rozpredanie strategických podnikov nevyhnutnou cestou k modernému Slovensku, alebo historickou chybou, ktorej následky budeme cítiť ešte celé generácie?