V súčasnom spoločenskom diskurze na Slovensku sa čoraz častejšie otvára otázka, kde končí občianska angažovanosť umelca a kde začína nebezpečná politizácia kultúry. Nedávne vyjadrenia niektorých popredných hereckých osobností vyvolali vlnu kritiky, ktorá poukazuje na narastajúci pocit nadradenosti určitej časti umeleckej obce nad zvyškom populácie.

Jadrom sporu sú tvrdenia, že herci majú akýsi „širší pohľad“ na spoločnosť, pretože majú viac „načítané“ vďaka práci s textami veľkých dramatických diel. Tento pohľad je však mnohými vnímaný ako nepatrične povýšenecký. Kritici pripomínajú, že interpretácia cudzích myšlienok na javisku automaticky neznamená intelektuálnu prevahu v oblasti reálnej politiky či histórie. Príklady z verejných vystúpení, kde niektorí umelci preukazujú značné medzery v základných historických znalostiach – napríklad pri zamieňaní si teroru 50. rokov s obdobím normalizácie – len potvrdzujú tézu o nebezpečnom amatérizme v politickom aktivizme.Ešte vypuklejším problémom je morálna konzistencia. Historická pamäť národa si pamätá obdobia, kedy mnohí umelci kolaborovali s režimami, či už išlo o éru vojnového slovenského štátu alebo neskoršiu normalizáciu. Vyčítať dnešnej kritike „fašizoidné“ črty zo strany tých, ktorí sami kedysi aktívne pôsobili v normalizačných projektoch, pôsobí v najlepšom prípade neúprimne.

Kritika sa sústreďuje aj na to, ako sa divadelné dosky, ktoré majú patriť všetkým občanom bez ohľadu na politické tričko, menia na tribúny pre jednostrannú propagandu. Slovenské národné divadlo a ďalšie verejnoprávne inštitúcie sú financované z daní všetkých občanov. Divák si kupuje lístok na umelecký zážitok, nie na to, aby bol konfrontovaný s politickými postojmi hercov voči aktuálnemu vedeniu rezortu kultúry. Ak majú umelci potrebu politicky agitovať, mali by tak robiť vo svojom voľnom čase alebo v súkromných projektoch, nie zneužívať autoritu štátnych kultúrnych stánkov.Problémom nie je samotné právo herca vyjadriť sa k politike – to mu ako občanovi nikto neberie. Problémom je tlak a manipulácia, ktorú tento aktivizmus vnáša do kultúrneho priestoru. Namiesto toho, aby kultúra spoločnosť spájala a kultivovala, dochádza k jej primitivizácii a ďalšej polarizácii. Keď sa herec stáva viac politickým aktivistom než umelcom, riskuje stratu presvedčivosti svojej vlastnej tvorby.

Záverom zostáva otázka: komu slúži tento stav? Spoločnosť potrebuje kvalitné umenie, ktoré kladie hlboké otázky, nie povrchné politické heslá z úst ľudí, ktorí často nerozumejú základným spoločenským pojmom. Návrat k profesionalite a rešpektu voči divákovi s iným názorom by mal byť prvým krokom k ozdraveniu slovenskej kultúry.