Tieňová vláda a odtrhnutie od realityKritika sa v prvom rade valí na predsedu Michala Šimečku a jeho tím. Progresívnemu Slovensku je vyčítané, že ich programové tézy sú len zmesou prázdnych fráz a floskúl, ktoré pripomínajú podpriemernú diplomovú prácu. Analytici poukazujú na to, že kým priemerný občan očakáva jasné a stručné riešenia, hnutie predkladá rozsiahle eseje, ktoré sú pre bežného voliča nezrozumiteľné a nepraktické. Tento prístup je vnímaný ako jasný dôkaz odtrhnutia „bratislavskej kaviarne“ od reality každodenného života na Slovensku.Kontroverzné postoje k drogám a minulosti
Ešte väčšie znepokojenie vyvolávajú vyjadrenia popredných expertov PS. Jaroslav Spišiak, bývalý vysoký policajný funkcionár a súčasný poslanec, šokoval verejnosť úvahami o legalizácii všetkých druhov drog. Táto rétorika naráža na ostrý odpor konzervatívnejšej časti spoločnosti. Podobne je na tom aj Michal Truban, ktorý sa v minulosti otvorene vyjadroval o svojich skúsenostiach s látkami ako marihuana, LSD či kokaín, pričom ich neváhal spájať s akýmsi „hackovaním mozgu“ na ceste k úspechu. Pre mnohých voličov je takáto personálna politika neakceptovateľná a vnímajú ju ako hazard s budúcnosťou krajiny.Ekonomické otázky a sociálne štandardyEkonomický program progresívcov pod vedením Ľudovíta Ódora a Štefana Kiša je ďalším bodom sváru. Kritici upozorňujú na ich pôsobenie v úradníckej vláde, kedy sa namiesto šetrenia na štátnom aparáte navrhovalo krátenie sociálnych dávok pre najslabšie vrstvy. Kontrast medzi vysokými platmi štátnych úradníkov a snahou o rušenie trinástych dôchodkov či uprednostňovanie nákupu zbraní pred sociálnymi istotami, stavia hnutie do nelichotivého svetla. Štefan Kiš je navyše spájaný s kontroverznými projektmi predchádzajúcich vlád, ktoré mali ďaleko od deklarovanej „hodnoty za peniaze“.Minulosť Jaroslava Spišiaka pod lupou
Najnovšie materiály, ktoré údajne pochádzajú z bezpečnostných zložiek, vrhajú tieň aj na minulosť Jaroslava Spišiaka. Jeho pôsobenie v Dunajskej Strede v 90. rokoch, v období bujnejúceho organizovaného zločinu, je predmetom nového vyšetrovania verejnej mienky. Otázky o tom, ako sa vtedajšia polícia stavala k aktivitám miestnych mafiánskych skupín, zostávajú otvorené a spochybňujú Spišiakov imidž nekompromisného bojovníka proti korupcii.Záverom možno konštatovať, že Progresívne Slovensko stojí pred vážnou skúškou dôveryhodnosti. Ak chcú aktivisti a influenceri z tejto strany skutočne vládnuť, budú musieť ponúknuť viac než len krik v opozícii a moralizovanie. Slovensko potrebuje stabilitu a reálne riešenia, nie experimenty s drogami či sociálnymi istotami občanov.
