Návšteva prezidenta Petra Pellegriniho v Číne vyvolala na Slovensku ďalšiu ostrú politickú diskusiu. Kým opozícia a časť verejnosti upozorňujú na riziká spojené s prehlbovaním vzťahov s Pekingom, politický komentátor Eduard Chmelár ponúka na prezidentovu cestu odlišný pohľad.

Vo svojom komentári sa Chmelár venuje nielen samotnej návšteve Číny, ale aj širšej otázke, akým spôsobom by malo Slovensko v súčasnej geopolitickej situácii viesť svoju zahraničnú politiku.

Chmelár: Prezident musí rokovať aj s krajinami, s ktorými nesúhlasíme

Podľa Chmelára patrí medzi základné úlohy prezidenta schopnosť komunikovať s významnými zahraničnými partnermi. Prezident podľa neho nemá zostať iba pri formálnych stretnutiach a vopred pripravených prejavoch, ale mal by byť schopný rokovať, vytvárať kontakty a presadzovať slovenské záujmy.

Práve návštevu Číny preto vníma ako súčasť pragmatickej diplomacie. Chmelár zároveň odmieta interpretáciu, podľa ktorej je Pellegrini iba „Ficovým človekom“.

Ako jeden z argumentov uvádza prezidentské veto. Vo svojom porovnaní poukazuje na to, že Pellegrini podľa údajov, ktoré cituje, vrátil parlamentu osem zákonov, zatiaľ čo český prezident Petr Pavel mal za približne dva a pol roka vetovať dva zákony vlády Petra Fialu.

Chmelár sa preto pýta, či je označovanie Pellegriniho za poslušného vykonávateľa vládnej politiky skutočne v súlade s jeho konkrétnymi rozhodnutiami.

Terčom kritiky sa stali Korčok aj Čaputová

Najostrejšia časť Chmelárovho komentára sa týka Ivana Korčoka a bývalej prezidentky Zuzany Čaputovej.

Chmelár tvrdí, že časť kritiky Pellegriniho cesty môže súvisieť aj s tým, že súčasnému prezidentovi sa podarilo uskutočniť návštevu Číny, o ktorú sa podľa jeho interpretácie v minulosti usilovali aj jeho politickí predchodcovia.

Pri Ivanovi Korčokovi poukazuje na jeho pôsobenie vo funkcii ministra zahraničných vecí a tvrdí, že sa o návštevu Číny usiloval, no cesta sa napokon neuskutočnila.

V prípade Zuzany Čaputovej Chmelár pripomína jej odlišný prístup k Pekingu. Podľa jeho komentára mali byť vzťahy komplikovanejšie aj v súvislosti s otázkami ľudských práv, ktoré bývalá prezidentka otvárala počas rokovaní s čínskymi predstaviteľmi.

Tieto tvrdenia však predstavujú Chmelárovu politickú interpretáciu a samy osebe nedokazujú, že práve osobná frustrácia je dôvodom kritiky Pellegriniho návštevy.

Čína zostáva kontroverzným partnerom

Chmelár zároveň netvrdí, že Slovensko má ignorovať problémy spojené s čínskym politickým systémom. Otázky demokracie, ľudských práv či rozdielnych politických hodnôt podľa neho nemožno jednoducho odsunúť bokom.

Odmieta však predstavu, že kritika čínskej politiky musí automaticky viesť k prerušeniu politického dialógu alebo ekonomickej spolupráce.

Čína patrí medzi najvýznamnejšie svetové mocnosti a podľa Chmelára by Slovensko malo byť schopné komunikovať aj s krajinami, s ktorými má zásadné hodnotové a politické rozdiely.

Do diskusie vstupuje aj BRICS

Spor sa neobmedzuje iba na Čínu. Ďalšou témou je slovenský vzťah ku krajinám združeným v BRICS.

Chmelár upozorňuje, že BRICS nemožno podľa neho automaticky vnímať ako jednotný politický blok. Okrem Číny a Ruska sú v tomto zoskupení aj významné štáty ako India, Brazília či Južná Afrika.

Z jeho pohľadu preto samotný dialóg s krajinami BRICS ešte nemusí znamenať odklon Slovenska od Európskej únie alebo NATO.

Je Slovensko skutočne izolované?

Ďalším bodom Chmelárovej argumentácie je otázka údajnej medzinárodnej izolácie Slovenska.

Komentátor odmieta tvrdenie, že súčasná slovenská vláda automaticky izoluje krajinu od sveta. Poukazuje na kontakty Slovenska so spojencami v rámci západných štruktúr, ale zároveň zdôrazňuje potrebu komunikovať aj s krajinami mimo nich.

Podľa tohto pohľadu totiž kontakt s Pekingom či Moskvou automaticky neznamená odmietnutie spolupráce s Bruselom alebo spojencami v NATO.

Návšteva Číny otvorila oveľa väčšiu otázku

Pellegriniho cesta do Číny sa tak stala symbolom širšieho sporu o smerovanie slovenskej zahraničnej politiky.

Opozícia upozorňuje na bezpečnostné, hodnotové a geopolitické riziká užších vzťahov s Pekingom. Chmelár naopak zdôrazňuje význam diplomatického dialógu a schopnosti Slovenska komunikovať s rôznymi mocnosťami.

Najväčšiu pozornosť pritom vyvolalo jeho tvrdenie, že časť kritiky môže byť motivovaná aj tým, že Pellegrini uskutočnil cestu, o ktorú sa podľa Chmelárových slov v minulosti usilovali aj Korčok či Čaputová.

Či ide o reálny politický motív alebo iba o Chmelárovu interpretáciu, zostáva predmetom verejnej diskusie. Isté však je, že návšteva Petra Pellegriniho v Číne opäť otvorila jednu z najcitlivejších otázok slovenskej politiky: má Bratislava stavať svoju zahraničnú politiku predovšetkým na hodnotovej blízkosti, alebo aj na pragmatickom dialógu s mocnosťami, s ktorými má zásadné rozdiely?

A práve táto otázka môže slovenskú politickú scénu rozdeľovať ešte dlho.