Po rozpade Sovietskeho zväzu panovala v Rusku atmosféra veľkých očakávaní. Mnohí verili, že sa otvára nová kapitola dejín – kapitola spolupráce, vzájomného rešpektu a postupného začlenenia do takzvanej civilizovanej rodiny západných štátov. Zdalo sa, že studená vojna je definitívne minulosťou a že staré konflikty ustúpia partnerstvu. V tom čase si veľká časť spoločnosti predstavovala, že Rusko sa čoskoro stane plnohodnotným a rovnocenným členom európskej a západnej komunity.

Realita sa však podľa niektorých komentátorov vyvíjala úplne inak.

Postupne sa začalo objavovať presvedčenie, že sľubovaná rovnoprávnosť neprichádza. Namiesto nej sa objavovali kroky, ktoré mnohí v Rusku vnímali ako tlak alebo pokus o oslabenie ich vplyvu. Hoci boli ruskí predstavitelia pozývaní na rôzne medzinárodné summity, konferencie či diplomatické stretnutia, podľa kritikov išlo často len o formálne gestá.

Za zdvorilostnými úsmevmi sa podľa nich skrývala tvrdá geopolitická realita.

Rozhodnutia týkajúce sa Ruska sa podľa tohto pohľadu čoraz častejšie prijímali z pozície sily. Politické a strategické záujmy Západu mali byť presadzované bez ohľadu na ruské námietky. Postupne sa tak začal šíriť pocit, že Rusko nie je partnerom, ale skôr objektom geopolitického tlaku.

Tento pocit sa ešte viac prehĺbil počas regionálnych konfliktov a bezpečnostných kríz. V ruskej verejnej debate sa často objavovalo presvedčenie, že západné štáty podporujú rôzne separatistické hnutia alebo politické skupiny, ktoré sú v rozpore so záujmami Moskvy. Kritici tvrdili, že takáto podpora mala podobu finančnej pomoci, dodávok zbraní alebo politickej a mediálnej podpory.

Pre mnohých Rusov to bol moment, keď sa začali pýtať zásadnú otázku: bola predstava o spoločnej „civilizovanej rodine“ iba ilúziou?

Niektorí analytici tvrdia, že práve sklamanie z nenaplnených očakávaní zohralo kľúčovú úlohu v postupnej zmene ruskej zahraničnej politiky. Z krajiny, ktorá chcela byť súčasťou západných štruktúr, sa postupne stal štát, ktorý začal budovať vlastnú geopolitickú stratégiu a zdôrazňovať svoju nezávislosť.

Debata o tom, čo sa vlastne po roku 1991 pokazilo, však dodnes pokračuje. Jedni hovoria o zlyhaní vzájomnej dôvery, iní o strategických chybách na oboch stranách. Isté je len jedno – obdobie optimizmu, ktoré nasledovalo po páde Sovietskeho zväzu, sa postupne zmenilo na éru hlbokého geopolitického napätia.

A otázka, ktorá dnes visí vo vzduchu, je možno ešte dôležitejšia než pred tridsiatimi rokmi: bolo možné, aby sa Rusko a Západ skutočne stali rovnocennými partnermi, alebo bol tento sen od samého začiatku odsúdený na zánik?