Eduard Chmelár opäť ostro vstúpil do slovenskej politickej diskusie. Tentoraz si zobral na mušku Progresívne Slovensko, SaS, KDH aj ďalších predstaviteľov opozície. Ako hlavný argument použil postoj Svätej stolice k vojne na Ukrajine a položil otázku, ktorá podľa neho odhaľuje dvojitý meter v slovenskej politike.

Chmelár poukázal na vyjadrenia vatikánskeho sekretára pre vzťahy so štátmi a medzinárodnými organizáciami arcibiskupa Paula Gallaghera po rokovaní s ruským ministrom zahraničných vecí Sergejom Lavrovom. Podľa citovaného stanoviska Vatikán zastáva názor, že vojnu na Ukrajine nemožno vyriešiť výlučne vojenskou cestou a je potrebné vytvárať podmienky pre politický a diplomatický proces.

Práve tu Chmelár vidí zásadný problém v argumentácii časti slovenskej opozície. Tvrdí, že ľudia presadzujúci rokovania s Ruskom sú na Slovensku neraz označovaní za proruských, kolaborantov či dokonca zradcov.

Preto položil provokatívnu otázku: ak je požiadavka na diplomatické riešenie dôkazom spolupráce s Ruskom, mal by byť rovnakým spôsobom označovaný aj pápež a predstavitelia Vatikánu?

Jeho kritika smerovala aj na KDH a Alojza Hlinu. Chmelár naznačuje, že konzervatívni politici sa dostávajú do komplikovanej pozície, pokiaľ na jednej strane rešpektujú autoritu katolíckej cirkvi, no na druhej odmietajú podobné názory na riešenie vojny, keď zaznievajú od ich domácich politických oponentov.

Ešte ostrejšie reagoval na používanie slova „diktátor“ v súvislosti s premiérom Robertom Ficom. Podľa Chmelára takéto označenia neposúvajú politickú diskusiu dopredu a namiesto vecnej kritiky iba ďalej vyostrujú už aj tak mimoriadne napätú atmosféru.

To samozrejme neznamená, že opozícia nemôže tvrdo kritizovať Ficovu vládu. Spory o fungovanie demokratických inštitúcií, právny štát, médiá či zahraničnopolitické smerovanie Slovenska patria k legitímnej politickej debate. Chmelárov argument však smeruje k tomu, že ostré nálepky by nemali nahrádzať konkrétne argumenty.

Podľa neho sa slovenská politika dostala do štádia, keď sa politickí protivníci čoraz menej počúvajú a čoraz častejšie súperia v tom, kto použije tvrdšie označenie. Výsledkom potom nie je diskusia o riešení vojny, ale konflikt o to, kto je „proruský“, kto „provojnový“, kto „zradca“ a kto „diktátor“.

Stanovisko Vatikánu preto Chmelár využil ako zrkadlo pre domácu politickú scénu. Ak je diplomatické riešenie vojny legitímnym postojom Svätej stolice, podľa neho musí byť možné o rovnakom názore diskutovať aj na Slovensku bez automatického nálepkovania jeho zástancov.

Celý spor tak otvára širšiu otázku, ktorá presahuje Fica, Šimečku, Hlinu aj Chmelára: dokáže ešte slovenská politika viesť ostrý spor o vojnu a zahraničnú politiku bez toho, aby z každého názorového protivníka urobila nepriateľa?