Slávnostná atmosféra na bratislavskom Slavíne sa počas spomienkového podujatia zmenila na priestor výrazného politického posolstva. Premiér Robert Fico vo svojom prejave pri príležitosti 80. výročia oslobodenia Bratislavy hovoril nielen o obetiach druhej svetovej vojny, ale aj o súčasnej vojne, zbrojení, diplomacii a potrebe hľadať cestu k mieru.

Fico priznal, že pred vystúpením pociťoval veľkú nervozitu. Pôvodne mal pripravený tradičný prejav venovaný výročiu oslobodenia mesta. Atmosféra Slavína a pohľad na tisíce hrobov mladých vojakov však podľa jeho slov zásadne ovplyvnili to, čo napokon predniesol.

„Tisíce mladých chlapcov ležia v tomto tichu“

Premiér upozornil na tragický osud vojakov pochovaných na Slavíne. Mnohí z nich boli podľa jeho slov vo veku približne 20 či 21 rokov. Namiesto toho, aby si založili rodiny, postavili domy a prežili pokojný život, zomreli vo vojne.

Práve ich osudy použil Fico ako pripomienku toho, že za historickými dátumami a vojenskými operáciami sa vždy nachádzajú konkrétni ľudia a ich nedokončené životné príbehy.

Zdôraznil tiež potrebu rešpektovať obete vojny bez ohľadu na ich národnosť či politické okolnosti.

Ostrá kritika diplomatického bojkotu

Jedna z najvýraznejších častí prejavu sa týkala neprítomnosti niektorých veľvyslancov členských krajín Európskej únie na podujatí. Fico uviedol, že dôvodom mala byť účasť predstaviteľov Ruska a Bieloruska.

Premiér s takýmto prístupom nesúhlasil. Diplomacia podľa neho nemá fungovať na princípe bojkotu a ignorovania druhej strany. Aj v období zásadných politických nezhôd by podľa neho mali diplomati zostať schopní komunikovať.

„Povinnosťou veľvyslancov nie je trucovať, ale pracovať,“ odkázal.

Zároveň položil otázku, čo by si o dnešných politických sporoch pomysleli mladí vojaci pochovaní na Slavíne, keby videli, že ani desaťročia po skončení vojny sa predstavitelia jednotlivých krajín nedokážu stretnúť pri spoločnej spomienke.

Pripomenul obrovské straty Sovietskeho zväzu

Fico vo svojom vystúpení venoval značnú pozornosť aj obetiam bývalého Sovietskeho zväzu počas druhej svetovej vojny. Hovoril o viac ako 21 miliónoch obetí a zdôraznil, že ich obete nemožno pri hodnotení dejín ignorovať.

Spomenul aj konkrétnych vojakov – Nikolaja Afonina a Vasilija Jurina, ktorí zahynuli v roku 1945. Ich príbehy podľa premiéra ukazujú, že historická pamäť by nemala zostať iba pri číslach a dátumoch.

Od minulosti prešiel k dnešnej vojne

Druhá časť prejavu sa už priamo dotkla súčasnej geopolitickej situácie.

Fico kritizoval rastúce výdavky na zbrojenie a zvyšovanie vojenských kapacít v Európe. Podľa jeho názoru by mali európske štáty venovať väčšiu pozornosť diplomacii, rokovaniam a hľadaniu spôsobov, ako konflikty ukončiť.

Poukázal tiež na otázku, či by o rozsiahlych výdavkoch na zbrojenie nemali mať väčšie slovo samotní občania. Peniaze smerujúce do nových vojenských systémov by podľa neho mohli byť využité aj v zdravotníctve, školstve, infraštruktúre či na zlepšenie životnej úrovne.

„Nechceme byť zatiahnutí do cudzích záujmov“

Premiér zároveň zdôraznil, že Slovensko nie je veľmocou, no jeho historická skúsenosť mu podľa neho dáva právo hovoriť otvorene o potrebe mieru.

Pripomenul Slovenské národné povstanie, boje na Dukle aj generácie Slovákov, ktoré zažili vojnové utrpenie.

Jednou z hlavných myšlienok jeho vystúpenia bola obava z ďalších strát na životoch.

„Nechceme, aby matky plakali nad rakvami svojich synov,“ zaznelo v prejave.

Fico zároveň odmietol podľa svojich slov skresľovanie histórie, cenzúru názorov a politické diktáty. Za najdôležitejšie posolstvo zo Slavína označil mier.

Záver patril výzve na dialóg

Fico svoje vystúpenie uzavrel myšlienkou, že historická pamäť by nemala byť nástrojom na prehlbovanie politických konfliktov. Mala by podľa neho slúžiť predovšetkým ako varovanie pred následkami vojny.

Slovensko si podľa premiéra musí pripomínať obete druhej svetovej vojny, no zároveň musí robiť všetko pre to, aby sa podobná tragédia už neopakovala.

Jeho záverečné posolstvo bolo jednoznačné: mier podľa neho nevzniká ďalšou eskaláciou, ale rešpektom, diplomaciou, historickou pamäťou a schopnosťou rokovať aj s tými, s ktorými máme zásadné nezhody.

Prejav zo Slavína tak nebol iba spomienkou na udalosti spred desaťročí. Fico ho využil aj na vyslanie výrazného politického odkazu o tom, akým smerom by sa podľa neho mala Európa uberať v čase súčasných bezpečnostných konfliktov.