V slovenskom mediálnom priestore opäť vzplanula ostrá debata o tom, kde sa končí profesionálna žurnalistika a začína politická lojalita. Impulzom sa stalo kontroverzné vyjadrenie premiéra Roberta Fica smerom k novinárke STVR, ktoré vyvolalo okamžitú vlnu reakcií. Kým jedni hovoria o nevhodnom útoku na médiá, iní upozorňujú na to, že rozruch okolo jednej vety zakrýva dlhodobo prehliadané problémy v slovenskej žurnalistike.

Do diskusie sa výrazne zapojil aj Bekmatov, ktorý kritizuje najmä dvojitý meter. Podľa neho mnohým novinárom prekáža každý ostrý výrok od politika, no zároveň prehliadajú prípady, keď sa podobný tlak či neprávosť deje voči ich kolegom bez dostatočnej obrany. V centre tejto kritiky stojí aj príbeh Anity Rady, ktorá sa podľa prezentovaného naratívu stala terčom konfliktov, verejných útokov a napokon aj profesionálnych následkov.

Spor, ktorý odhaľuje viac než len jediné Ficovo vyjadrenie

Celá kauza sa podľa kritikov netočí iba okolo jedného výrazu premiéra, ale aj okolo toho, ako médiá vyberajú, čo je pre ne „neprijateľné“ a čo nie. Ak je politický útok namierený proti novinárovi z tábora, ktorý médiám vyhovuje, reakcia býva rýchla a hlasná. Ak však ide o človeka, ktorý nezapadá do dominantného mediálneho príbehu, nastupuje ticho, relativizovanie alebo úplná ignorancia.

Práve tu sa podľa Bekmatova objavuje problém, ktorý presahuje konkrétny spor. Médiá sa často tvária ako apolitické, no v realite ich postoje, výber tém aj tón spravodajstva prezrádzajú jasné sympatie. A keď sa tieto sympatie dostanú do konfliktu s profesionálnou etikou, výsledkom býva selektívne rozhorčenie.

Anita Rady ako symbol selektívnej ochrany

V diskutovanom príbehu vystupuje Anita Rady ako príklad novinárky, ktorá podľa prezentovaných tvrdení čelila nielen útokom, ale aj strate pracovného zázemia po sporoch s politickými aktérmi. Zástancovia tohto pohľadu tvrdia, že keby sa podobná situácia stala človeku z „preferovaného“ mediálneho prostredia, reakcia by bola omnoho tvrdšia a solidarita oveľa väčšia.

Spomína sa aj predchádzajúca urážka zo strany Igora Matoviča, na ktorú podľa kritikov neprišla dostatočne silná reakcia. Rovnako sa hovorí o textoch v Aktualitách, ktoré mali na jej reputáciu negatívny vplyv. V tejto optike nejde len o osobný spor, ale o systémový problém: kto je v médiách chránený a kto je ponechaný napospas.

Keď novinár nie je len novinár

Jednou z hlavných myšlienok celej kritiky je otázka, či môže byť novinár naozaj apolitický. Autor a komentátori upozorňujú, že mnohí publicisti, redaktori či moderátori nie sú iba pozorovateľmi diania, ale často aj aktívnymi účastníkmi spoločenských a politických zápasov. Ich postoje sa prejavujú nielen v článkoch, ale aj v podcastoch, na sociálnych sieťach či na verejných podujatiach.

Tým sa podľa kritikov oslabuje predstava, že médiá sú neutrálne arbitrážou pravdy. Namiesto toho vzniká obraz rozdelenej mediálnej scény, kde si jednotlivé tábory chránia vlastných ľudí, útočia na oponentov a podľa potreby menia mieru citlivosti na etické prešľapy.

Osobná skúsenosť ako obraz systému

Silným prvkom tejto argumentácie je aj osobná skúsenosť autora, ktorý opisuje pracovný pohovor v SITA. Otázka na minulé politické členstvo mala podľa neho odhaliť, že v slovenskom prostredí sa za kvalifikačné kritérium často považuje nielen odbornosť, ale aj ideologická bezúhonnosť. To podľa kritikov vytvára atmosféru, v ktorej sa od novinára očakáva nie profesionalita, ale správna politická orientácia.

Práve to je jadrom sporu o apolitickosť. Na papieri sa od žurnalistiky očakáva nezávislosť, no v praxi sa hranice prijateľnosti často určujú podľa toho, na ktorej strane stojí konkrétny redaktor, editor či médium.

Dva svety slovenských médií

V tomto pohľade sa slovenská mediálna krajina delí na dve zreteľné skupiny. Na jednej strane sú médiá a novinári, ktorí sa opierajú o imidž nezávislosti, no zároveň podľa kritikov pracujú s jasnou ideologickou preferenciou. Na druhej strane stoja hlasy, ktoré sa priznávajú k vlastnému postoju otvorenejšie, no bývajú slabšie financované, zraniteľnejšie a častejšie ignorované.

Problémom nie je len zaujatosť sama osebe, ale aj to, že je nerovnomerne trestaná. To, čo je u jedného novinára označené za profesionálne zlyhanie, môže byť u druhého ospravedlnené ako „kontext“ alebo „ľudský omyl“.

Čo je na tom najdôležitejšie

Celá kauza tak nie je len o Ficovi, Bekmatovovi či jednej novinárke. Je najmä o tom, ako verejnosť vníma médiá, komu verí a prečo. Ak si čitatelia začnú všímať, že pobúrenie prichádza len vtedy, keď sa to hodí konkrétnemu táboru, dôvera v médiá sa ďalej oslabuje.

Záverečné posolstvo je preto pomerne ostré: skutočný apolitizmus v žurnalistike sa stáva čoraz vzácnejším, zodpovednosť býva len formálna a priestor pre nezávislú diskusiu sa zužuje. V takejto situácii už nejde len o to, kto koho kritizuje. Ide o to, či médiá ešte dokážu slúžiť ako verejný kompas, alebo sa definitívne zmenili na bojisko frakcií.