Za uhladenými tvárami, rečami o transparentnosti a sľubmi novej politickej kultúry sa podľa Filipa Sulíka môže skrývať systém, o ktorom sa verejne hovorí len veľmi opatrne. Vo svojom videu otvoril citlivú otázku prepojenia politikov, mimovládnych organizácií, štátnych úradníkov a súkromných dodávateľov.

Sulík tvrdí, že mnohých ľudí spojených s Progresívnym Slovenskom možno rozdeliť do troch skupín. Jedni mali pôsobiť v mimovládkach prijímajúcich štátne granty. Ďalší pracovali v inštitúciách, ktoré o prideľovaní týchto peňazí rozhodovali. Tretí mali vlastniť firmy poskytujúce mimovládkam platené služby.

Podľa jeho interpretácie tak vznikol uzavretý kruh, v ktorom si tí istí ľudia navzájom schvaľovali projekty, prideľovali finančné prostriedky a následne vystavovali faktúry. Sulík dokonca hovorí o stovkách miliónov eur, možno až o miliarde. Ide však o mimoriadne závažné tvrdenie, ktoré by si vyžadovalo konkrétne dokumenty, mená, zmluvy a nezávislé preverenie.

A práve tu prichádza otázka, ktorú nemožno jednoducho odmietnuť ako politický útok: kto kontroluje, kam verejné granty skutočne smerujú? Kto preveruje, či projekty prinášajú občanom reálny úžitok? A existujú medzi prijímateľmi, schvaľovateľmi a dodávateľmi personálne alebo obchodné prepojenia?

Najväčším problémom nie je samotná existencia mimovládnych organizácií. Tie môžu vykonávať dôležitú verejnoprospešnú činnosť. Problém by vznikol vtedy, keby sa potvrdilo, že systém grantov funguje ako uzavretá sieť pre vybraných ľudí bez skutočnej kontroly a transparentnosti.

Progresívne Slovensko sa prezentuje ako politická sila čistoty a otvorenosti. Práve preto by malo na podobné obvinenia odpovedať konkrétnymi faktmi, nie iba mlčaním alebo všeobecným odmietnutím.

Je Sulíkovo video odhalením rozsiahleho systému, alebo len politicky motivovanou konštrukciou? Odpoveď môžu priniesť iba dôkazy.