Slovenská kultúrna scéna opäť vyvoláva diskusie. Tentoraz sa do centra pozornosti dostali názory Ivana Ťapáka, ktorý v otvorenom rozhovore nešetril kritikou súčasného divadelného a filmového prostredia. Hovoril o úrovni dnešnej kultúry, správaní mladých hercov, ich pracovnej disciplíne, ale aj o tom, prečo podľa neho divadlo postupne stráca dôveru časti verejnosti.
Jeho slová môžu niektorých umelcov poriadne zaskočiť. Ťapák totiž otvorene pomenoval problémy, ktoré podľa neho v súčasnom umeleckom prostredí narastajú.
Súčasná kultúra ho od divadla odradila
Jednou z najvýraznejších častí rozhovoru bola jeho kritika súčasného smerovania kultúry. Ťapák priznal, že dnes už do divadla nechodí tak ako kedysi. Dôvodom je podľa jeho slov čoraz výraznejšie prepájanie umeleckej tvorby s politickými a ideologickými postojmi.
Vadí mu najmä to, keď sa podľa neho divadelné predstavenia stávajú priestorom na presadzovanie konkrétnych politických názorov namiesto toho, aby sa sústredili predovšetkým na umeleckú hodnotu.
Podľa neho si verejnosť na takéto smerovanie začína vytvárať negatívny názor. Zároveň upozornil na paradox, ktorý vníma v debatách o financovaní kultúry. Niektorí predstavitelia umeleckej scény upozorňujú na nedostatok peňazí a klesajúcu návštevnosť, zatiaľ čo pri niektorých významných divadelných inštitúciách bývajú predstavenia vypredané.
Financovanie divadiel a otázka návštevnosti
V rozhovore zaznela aj diskusia o financovaní Národného divadla. Ťapákov názorový oponent vysvetľoval, že Národné divadlo funguje ako príspevková organizácia, ktorá získava časť príjmov vlastnou činnosťou a zvyšok potrebných prostriedkov dostáva od štátu.
Zároveň zaznelo, že situácia jednotlivých kultúrnych inštitúcií nie je rovnaká a nemožno ju posudzovať iba podľa toho, či sú niektoré predstavenia vypredané.
Ťapák však zdôraznil, že pri získavaní verejných financií by mali umelecké projekty presvedčiť odborné komisie svojou kvalitou a schopnosťou osloviť publikum.
Podľa neho by sa malo viac prihliadať na to, či projekt skutočne prináša výsledky, či má divácky záujem a či peniaze vynaložené na jeho realizáciu prinášajú zmysluplný umelecký výstup.
Tradície a klasické hodnoty podľa neho stále fungujú
Ťapák sa následne rozhovoril o svojom pohľade na umenie. Priznal, že je v určitom zmysle tradicionalista a pri svojej tvorbe sa opiera o klasické princípy, ktoré sú podľa neho overené stáročiami.
Spomenul aj Aristotela a jeho základné myšlienky o umení. Nevidí dôvod, prečo by hodnoty, ktoré fungovali celé generácie, mali byť v súčasnosti automaticky odmietané.
Zároveň zdôraznil, že kultúra je mimoriadne široký pojem a zahŕňa množstvo rôznych foriem tvorby. Práve preto by podľa neho mali mať priestor aj netradičné umelecké projekty. To však neznamená, že každý projekt musí automaticky dostať finančnú podporu bez ohľadu na jeho výslednú hodnotu.
Mladí herci a chýbajúca pracovná disciplína
Veľmi kritická časť rozhovoru sa týkala mladšej hereckej generácie. Ťapák porovnal dnešné pracovné návyky s obdobím, keď sám začínal v divadle v osemdesiatych rokoch.
Spomínal na skúsených hereckých kolegov a osobnosti, od ktorých sa mohol veľa naučiť. Medzi menami, ktoré zazneli, boli Machata, Milan Kňažko, Emil Horváth, Huba, Ida Rapaičová či ďalší významní predstavitelia slovenského divadelného prostredia.
Podľa neho bola v minulosti samozrejmosťou dôkladná príprava, dochvíľnosť a rešpekt voči režisérovi aj ostatným členom súboru.
Pripomenul vlastné začiatky a skúsenosť s prvou inscenáciou. Hoci sa texty naučil pomerne skoro, postupne nadobudol pocit, že už všetko ovláda. Keď však prišli generálne skúšky, zistil, že samotná znalosť textu ešte neznamená dokonalú pripravenosť.
Práve táto skúsenosť ho podľa jeho slov naučila, že herec sa musí pripravovať neustále a nesmie nič podceňovať.
Mobilné telefóny na javisku? To by kedysi neprešlo
Ťapák kritizoval aj používanie mobilných telefónov počas divadelných skúšok a predstavení.
Za neprofesionálne považuje situácie, keď herec počas aranžovania scén alebo skúšania sleduje telefón, hoci sa nachádza na javisku a má byť sústredený na dianie okolo seba.
Podľa neho by si takéto správanie v minulosti nikto nedovolil, najmä pred skúsenými hereckými osobnosťami, ktoré kládli veľký dôraz na disciplínu a rešpekt voči divadelnému remeslu.
Nejde pritom iba o technológie. Ťapák tým poukazuje na širší problém, ktorým je podľa neho zmena pracovných návykov a prístupu k hereckej profesii.
Platy mladých hercov vyvolávajú otázky
Ďalšou témou boli herecké triedy a odmeňovanie. Ťapák pripomenul, že v minulosti sa vyššie pracovné zaradenie spájalo s určitými skúsenosťami, výsledkami a odohranými predstaveniami.
Preto mu prekáža predstava, že začínajúca herečka môže očakávať rovnaké finančné ohodnotenie ako skúsený herecký bard bez toho, aby mala za sebou porovnateľnú prax.
Podľa neho by mali byť skúsenosti a dosiahnuté výsledky dôležitou súčasťou hodnotenia každého umelca.
Kritika mladých hercov: Pokora je rovnako dôležitá ako talent
V závere rozhovoru sa dostal aj ku kvalite súčasného filmového herectva. Ťapák upozornil, že filmové a divadelné herectvo sú dve rozdielne disciplíny. Kamera dokáže zachytiť aj tie najmenšie detaily, a preto podľa neho rýchlo odhalí, či má herec skutočne čo ponúknuť.
Pri hodnotení mladšej generácie bol pomerne prísny. Naznačil, že u mnohých mladých hercov zatiaľ nevidí dostatočnú hĺbku a skúsenosti. Zároveň však pripustil, že začínajúci umelci potrebujú čas, aby sa mohli rozvíjať.
Za ešte dôležitejšiu vlastnosť než samotné skúsenosti považuje pokoru.
V diskusii zaznelo aj to, že mladí herci sa majú od koho učiť. Problémom však môže byť nedostatočný kontakt so skúsenými kolegami, ktorí by im vedeli odovzdať svoje poznatky a upozorniť ich na chyby.
Ťapákov názorový oponent v tejto súvislosti položil dôležitú otázku: kde sa majú mladí umelci naučiť správnemu prístupu k profesii, ak im chýba niekto, kto by im dokázal nastaviť hranice?
Rozhovor otvoril širšiu debatu o budúcnosti kultúry
Celý rozhovor sa tak dotkol viacerých citlivých tém: financovania divadiel, politického vplyvu na kultúru, pracovnej disciplíny, odmeňovania aj vzťahu medzi skúsenými a začínajúcimi umelcami.
Ťapákove názory predstavujú pomerne tradičný pohľad na umeleckú profesiu, v ktorom majú svoje pevné miesto príprava, rešpekt, skúsenosti a pokora.
Otázkou zostáva, či sa dnešná kultúrna scéna dokáže vyrovnať s kritikou a zároveň nájsť rovnováhu medzi novými umeleckými smermi a hodnotami, ktoré sa osvedčili v minulosti.
Jedno je však isté: diskusia o tom, akú kultúru chceme podporovať a aké nároky by mali platiť pre profesionálnych umelcov, sa týmto rozhovorom rozhodne nekončí.
