by 
Tento komentár ostro kritizuje apatiu slovenskej spoločnosti, ktorá podlieha manipulácii strachom z bájnych nepriateľov. Zatiaľ čo sa občania boja Bruselu či vojny, ich skutočnú budúcnosť ničia tí, ktorých si opakovane volia do čela štátu.
Diagnóza v čakárni
Scéna z bežnej slovenskej nemocnice je dokonalou metaforou nášho národného stavu. Pani v čakárni, znechutená nekonečným čakaním a rozpadajúcim sa systémom, radšej skloní hlavu a vzdychne si, že ‘hlavne, že je teplo’. Tento moment rezignácie je presne to, z čoho žijú naši politici. Je to vizitka krajiny, kde sa základné práva na dôstojnú zdravotnú starostlivosť stali luxusom, za ktorý sme ochotní obetovať pravdu. Namiesto hnevu voči tým, ktorí zdravotníctvo roky rozkrádajú, si radšej pestujeme ilúziu bezpečia v teple domova, zatiaľ čo nám pod nohami horí budúcnosť.Štokholmský syndróm slovenskej politiky
Trpíme kolektívnym Štokholmským syndrómom. Milujeme svojich únoscov, pretože nás presvedčili, že bez nich by to bolo ešte horšie. Darebáci ‘zhora’ nám na povel naordinovali strach z fiktívnych nepriateľov – raz je to Brusel, inokedy opozícia, sorošovci alebo Ukrajina. Je to brilantná dymová clona. Kým sa my trasieme pred bájnymi hrozbami, tí istí ‘ochrancovia’ denne páchajú na tejto krajine reálne a bolestivé škody. Rozkradnuté fondy, odlev mozgov a preťažení zdravotníci nie sú výmyslom Bruselu, ale priamym dôsledkom rozhodnutí ľudí, ktorých si národ opakovane a nepochopiteľne volí.Fiktívni nepriatelia vs. bolestivá realita
Analýza súčasného stavu ukazuje jasný vzorec: čím horšie funguje štát, tým hlasnejšie politici kričia o suverenite a ochrane pred vonkajším svetom. Je tragikomické počúvať o ‘ochrane Slovenska’ od ľudí, ktorí ho v priamom prenose decimujú zvnútra. Zdravotníci sú na pokraji síl a vlaky do civilizovaného sveta nám už dávno ušli. Táto deštrukcia nie je dielom žiadneho prevratu, ale výsledkom systematického klamstva, ktorému sme dovolili stať sa našou realitou. Bojíme sa vecí, ktoré neexistujú, a prehliadame tie, ktoré nás reálne zabíjajú v nemocničných čakárňach.Kedy zúčtujeme s klamármi?
Pokiaľ sa neprestaneme báť na povel a nezačneme vyžadovať skutočnú zodpovednosť, nič sa nezmení. Slovensko neničia imaginárni nepriatelia za hranicami, ale naša vlastná ochota uveriť každej lži, ktorá nám sľubuje ‘istoty’ výmenou za mlčanie. Je načase prestať vzdychať nad tým, že ‘mohlo byť aj horšie’. Horšie už totiž je – a bude to pokračovať dovtedy, kým si budeme voliť tých najhorších len preto, že nám klamú do očí, ako nás chránia. Skutočné vlastenectvo nie je mávanie vlajkou, ale odvaha pozrieť sa pravde do očí a vyhnať z verejného života tých, ktorí nás ťahajú ku dnu.
