by 
BRATISLAVA – Výroky herca Štefana Skrúcaného opäť rozvírili verejnú diskusiu. V rozhovore pre Aktuality.sk totiž označil súčasnú situáciu v slovenskej kultúre za „genocídu kultúry“ a naznačil, že časť spoločnosti sa obrátila proti umelcom, ktorých názory kedysi verejnosť prijímala bez väčšieho odporu.
Skrúcaný opísal dnešné Slovensko ako krajinu poznačenú rastúcou agresivitou, nevzdelanosťou a nenávisťou. Súčasné pomery prirovnal k obdobiu mečiarizmu, proti ktorému podľa vlastných slov bojoval prostredníctvom humoru a satiry spolu s osobnosťami ako Miroslav Noga, Jaro Filip, Stano Radič či Rasťo Piško.
Najväčšiu pozornosť však vyvolali jeho slová o „genocíde kultúry“ a údajnej vzbure „priemerných a podpriemerných ľudí“. Kritici upozorňujú, že používanie takéhoto pojmu v súvislosti so spormi o granty, personálnymi výmenami či konfliktmi medzi časťou umeleckej obce a ministerstvom kultúry môže pôsobiť prehnane.
Herec sa zároveň ostro vyjadril na adresu sociálnych sietí, ktoré podľa neho vytvárajú priestor pre anonymnú agresivitu a šírenie nenávisti. Poznamenal tiež, že mnohí diskutéri síce dokážu písať svoje názory, no verejnú diskusiu podľa neho často znečisťujú aj elementárnymi jazykovými chybami.
V rozhovore však zaznela aj myšlienka, s ktorou sa stotožní mnoho ľudí naprieč politickým spektrom. Skrúcaný uviedol, že slovenská politika sa v posledných rokoch sama stala paródiou. Pripomenul, že zatiaľ čo kedysi satirické listy premiérovi písal humorista Rasťo Piško, dnes podľa neho podobnú úlohu nevedomky plnia samotní politici.
Diskusia následne otvorila širšiu otázku postavenia umelcov v spoločnosti. Skrúcaný zdôraznil, že herci a umelci majú rovnaké právo vyjadrovať sa k politike ako ostatní občania. Zároveň však platí, že verejnosť má rovnaké právo s ich názormi nesúhlasiť.
Práve tento rozpor sa stáva jedným z hlavných bodov dnešných kultúrnych sporov. Kým časť umeleckej obce vníma kritiku ako útok na kultúru, mnohí občania tvrdia, že ide len o prirodzenú súčasť demokratickej diskusie.
Výroky Štefana Skrúcaného tak opäť otvorili debatu o tom, kde sa končí oprávnená kritika a kde sa začína pocit ohrozenia kultúry. Jedno je však isté – jeho slová nenechali verejnosť chladnou.
