V Európskom parlamente sa v lete 2026 opäť otvorila jedna z najvýbušnejších politických tém súčasnosti – migrácia, bezpečnosť vonkajších hraníc a návraty ľudí, ktorí nemajú právo zostať na území Európskej únie.

Slovenský europoslanec Milan Mazurek zo strany Republika vystúpil s mimoriadne ostrou kritikou európskeho prístupu a spojil otázku migrácie s bezpečnosťou občanov, násilnou kriminalitou a potrebou výrazne účinnejších návratov.

Jeho slová okamžite pritiahli pozornosť práve preto, že nezostali pri technických debatách o migrácii. Mazurek formuloval svoj postoj v dramatickom a konfrontačnom tóne a žiadal oveľa tvrdší postup voči ľuďom, ktorí sa podľa jeho názoru nachádzajú v Európe nelegálne.

Ostré vystúpenie pred europoslancami

Podľa záznamu Európskeho parlamentu Milan Mazurek 8. júla 2026 vystúpil v debate s názvom „Narco-trafficking in Europe’s waters: protecting our borders and supporting our law enforcement officers“.

Práve v tomto prejave zazneli jeho najostrejšie slová o bezpečnosti a migrácii. Mazurek sa europoslancov pýtal, koľko žien musí byť ešte znásilnených a zavraždených, koľko detí má zomrieť a koľko seniorov sa má stať obeťami násilných zločinov, kým európski politici začnú podľa neho konať.

Následne predstavil svoju politickú predstavu riešenia: zabezpečenie vonkajších hraníc a okamžité začatie masových deportácií ľudí, ktorí nemajú právo zostať v Európskej únii.

Takáto rétorika patrí medzi najtvrdšie postoje, aké možno v súčasnej európskej debate o migrácii počuť. Zároveň však treba rozlišovať medzi politickým prejavom a právnymi mechanizmami EÚ.

Mazurekove argumenty sú založené na presvedčení, že nedostatočná kontrola hraníc a nedostatočne účinné návraty môžu zvyšovať bezpečnostné riziká. Samotné tvrdenie, že migrácia ako taká je priamou príčinou konkrétnej kriminality, však nemožno automaticky odvodiť z jednotlivých tragických prípadov.

Európa práve zavádza nový migračný systém

Mazurekova kritika pritom prichádza v období, keď sa európska migračná politika skutočne výrazne mení.

Od 12. júna 2026 sa začal uplatňovať Pakt o migrácii a azyle, rozsiahly balík desiatich legislatívnych aktov, ktorý mení spôsob registrácie, preverovania a spracovania nepravidelných príchodov na vonkajších hraniciach EÚ.

Nový systém počíta s registráciou ľudí, ktorí prichádzajú nepravidelne, s identifikačnými a bezpečnostnými kontrolami, zdravotným preverovaním a posudzovaním zraniteľnosti. Súčasťou systému sú tiež rýchlejšie postupy pri niektorých žiadostiach o azyl a mechanizmy na efektívnejšie riadenie návratov.

Brusel sa tak už neposúva iba v smere prijímania a rozdeľovania zodpovednosti za žiadateľov o azyl. Dôležitou súčasťou nového systému sa stávajú aj ochrana vonkajšej hranice, screening a návratová politika.

Práve preto získava Mazurekova kritika nový kontext. Nie všetky jeho požiadavky sú totožné s tým, čo schválili európske inštitúcie, ale diskusia o účinnejších návratoch sa dnes odohráva priamo v centre európskej politiky.

Návraty sa dostali do centra pozornosti

Európska únia už v júni 2026 dosiahla politickú dohodu na novom spoločnom systéme návratov pre občanov tretích krajín, ktorí nemajú právny nárok zostať v členských štátoch.

Rada EÚ a Európsky parlament 1. júna dosiahli predbežnú dohodu o novom pravidle, ktoré má vytvoriť účinnejší celoeurópsky postup pri návratoch. Návrh zavádza spoločnejšie postupy, európsky návratový príkaz, lepšiu spoluprácu medzi členskými štátmi a možnosť vytvárania tzv. návratových centier v tretích krajinách za splnenia príslušných právnych podmienok.

Európsky parlament následne 17. júna 2026 prijal svoju legislatívnu pozíciu k návrhu nariadenia o spoločnom systéme návratov.

Nový systém zároveň počíta s tvrdším postupom voči ľuďom, ktorí odmietajú spolupracovať pri návrate, utekajú pred úradmi alebo predstavujú bezpečnostné riziko. V niektorých prípadoch môže byť uplatnený aj dlhší zákaz vstupu a ďalšie opatrenia.

Práve tu sa stretávajú dve politické línie.

Jedna požaduje maximálne účinné návraty a čo najnižší počet ľudí, ktorí zostávajú v EÚ napriek rozhodnutiu o opustení územia.

Druhá zdôrazňuje, že aj prísna návratová politika musí byť založená na individuálnom rozhodnutí a musí rešpektovať základné práva.

EÚ sprísňuje systém, ale nie podľa princípu kolektívneho vyhostenia

Európska komisia opakovane uvádza, že návraty sa musia vykonávať v súlade s Chartou základných práv EÚ, medzinárodným právom a zásadou nenavracania.

Rozhodnutia o návrate majú byť založené na individuálnom posúdení konkrétnej osoby. Zároveň zostáva zachovaný zákaz kolektívneho vyhostenia a osobitné procesné záruky pre zraniteľné skupiny.

To je zásadný rozdiel oproti politickým sloganom o „deportácii všetkých“.

EÚ môže sprísniť kontroly, zrýchliť konania, zlepšiť spoluprácu medzi členskými štátmi a zvýšiť počet návratov. Nemôže však jednoducho ignorovať individuálne právne postavenie každého človeka.

A práve v tomto bode sa Mazurekova politická vízia dostáva do konfliktu s právnym rámcom Únie.

Čísla ukazujú, že problém je reálny – ale zložitejší

Oficiálne údaje Eurostatu ukazujú, že v roku 2025 bolo v členských štátoch zaznamenaných 719 395 občanov tretích krajín, ktorí sa nachádzali na území EÚ nelegálne.

Toto číslo bolo o 21,7 percenta nižšie ako v roku 2024, keď bolo zaznamenaných 918 525 takýchto osôb.

Súčasne však členské štáty v roku 2025 vydali 491 950 príkazov na opustenie územia, čo predstavovalo nárast o 5,8 percenta oproti predchádzajúcemu roku. Do krajín mimo EÚ bolo následne vrátených 135 460 osôb, čo bolo o 20,9 percenta viac než v roku 2024.

Tieto údaje ukazujú dva problémy naraz.

Na jednej strane počet zaznamenaných osôb v nelegálnom pobyte klesol.

Na druhej strane však zostáva veľký rozdiel medzi počtom rozhodnutí o odchode a počtom reálne uskutočnených návratov.

Práve tento rozdiel patrí medzi dôvody, prečo sa návratová politika stala jednou z hlavných priorít EÚ.

Bezpečnosť verzus zjednodušovanie reality

Najspornejšou časťou Mazurekovho vystúpenia je spôsob, akým prepája migráciu s násilnou kriminalitou a bezpečnostnými hrozbami.

Politici môžu oprávnene hovoriť o ochrane občanov, boji proti pašeráckym sieťam, obchodovaniu s drogami či o potrebe účinných hraníc. Pri hodnotení kriminality však nemožno automaticky zamieňať trestnú zodpovednosť jednotlivcov s charakteristikami celej populácie.

To je dôležité najmä pri debatách, ktoré pracujú s prípadmi znásilnení, vrážd alebo násilných útokov.

Každý konkrétny trestný čin musí byť vyšetrovaný a posudzovaný podľa konkrétnych okolností. Politické rozhodnutia o migrácii však musia vychádzať zo širších dát a právnych pravidiel.

Mazurekova rétorika preto funguje najmä ako politický apel: bezpečnosť má byť podľa neho najvyššou prioritou a európske inštitúcie by mali konať rýchlejšie a tvrdšie.

Mazurek nie je mimo hlavného európskeho sporu

Zaujímavé je, že samotná EÚ už dnes diskutuje o témach, ktoré boli ešte pred niekoľkými rokmi výrazne kontroverznejšie.

Zjednotenie návratového systému, vzájomné uznávanie návratových rozhodnutí, prísnejšie pravidlá pri neochote spolupracovať a možnosť návratových centier mimo EÚ sú teraz súčasťou oficiálnej európskej agendy.

Rozdiel spočíva najmä v rozsahu a spôsobe vykonávania týchto opatrení.

Mazurek volá po masových deportáciách a okamžitom tvrdom postupe. Európske inštitúcie hovoria o spoločnom právnom systéme, individuálnych rozhodnutiach a efektívnejších procedúrach.

Obe strany teda reagujú na rovnakú otázku, ale ponúkajú odlišnú odpoveď.

Politický konflikt sa bude ďalej prehlbovať

Téma migrácie sa týmto vývojom nekončí. Práve naopak.

Nový Pakt o migrácii a azyle vstúpil do uplatňovania 12. júna 2026 a súčasne sa pripravuje nový spoločný systém návratov. Európske inštitúcie tým vyslali jasný signál, že ochrana hraníc, registrácia príchodov a návraty ľudí bez práva na pobyt budú patriť medzi kľúčové piliere budúcej migračnej politiky.

Otázkou však zostáva, ako tvrdo bude systém v praxi fungovať a či členské štáty dokážu rozhodnutia o návrate skutočne efektívne vykonávať.

Práve tu môže mať Mazurek a ďalší euroskeptickí politici silný politický argument.

Ak sa ľudia, ktorým bolo právoplatne nariadené opustiť územie, nebudú vracať dostatočne rýchlo, časť verejnosti bude požadovať ešte tvrdší postup.

Naopak, ak budú európske pravidlá uplatňované účinne a zároveň budú dodržiavať právne garancie, tlak na ďalšie sprísňovanie môže byť menší.

Európa stojí pred zásadnou voľbou

Milan Mazurek tak v európskej debate neotvára otázku, ktorá by bola úplne mimo existujúcej politiky EÚ. Otvára však jej najtvrdšiu verziu.

Chce silnejšie hranice, rýchlejšie návraty a podstatne tvrdší postup voči nelegálnemu pobytu.

Európska únia medzitým skutočne sprísňuje svoje pravidlá, no robí tak v kombinácii s individuálnym posudzovaním, právom na ochranu a záväzkami vyplývajúcimi z medzinárodného práva.

Budúcnosť preto nebude závisieť iba od jedného europoslanca ani od jedného prejavu.

Rozhodujúce bude, či nový európsky systém dokáže spojiť tri požiadavky, ktoré sa dnes často dostávajú do konfliktu: bezpečnosť, účinnú kontrolu hraníc a rešpektovanie právneho štátu.

Jedno je však už teraz isté.

Migrácia sa v Európe opäť stáva jednou z tém, ktoré môžu výrazne ovplyvniť politickú náladu, volebné kampane aj budúce smerovanie celej Európskej únie.