Slovenská politická scéna opäť zažíva ostrú diskusiu, ktorá presahuje hranice tradičných sporov medzi vládou a opozíciou. Tentoraz sa pozornosť sústreďuje na vzťah medzi politikmi, médiami a verejnosťou. Výrok poslanca Dušana Jarjabka, podľa ktorého „novinári nie sú posvätné kravy“, vyvolal silné reakcie a otvoril debatu o tom, kde sa končí objektívna žurnalistika a kde sa začína politický aktivizmus.

Jarjabek svojím vyhlásením nastolil otázku, ktorú si podľa mnohých občanov kladie čoraz väčšia časť spoločnosti. Novinári zohrávajú v demokratickom systéme nezastupiteľnú úlohu – kontrolujú mocných, upozorňujú na kauzy a prinášajú verejnosti dôležité informácie. Kritici však upozorňujú, že rovnakému dohľadu a spätnej väzbe by mali podliehať aj samotné médiá.

Do centra diskusie sa zároveň opäť dostáva obdobie vlády bývalého premiéra Igora Matoviča. Práve jeho pôsobenie býva často označované za čas výrazného zníženia politickej kultúry a prudkej polarizácie spoločnosti. Kritici pripomínajú, že mnohé osobnosti, ktoré dnes vystupujú ako hlasní odporcovia Matovičových krokov, počas jeho vládnutia mlčali alebo ho aktívne podporovali. Až po zmene politických okolností začali otvorene hovoriť o chybách a kontroverziách, ktoré sprevádzali jeho éru.

Významným bodom kritiky sú aj prípady, pri ktorých podľa časti verejnosti médiá nepristupovali ku všetkým politickým aktérom rovnakým spôsobom. Často sa spomína incident so šibenicami postavenými pred domom Roberta Fica, pri ktorom zaznievali otázky, či bola reakcia médií dostatočne dôrazná a či sa na podobné udalosti neuplatňoval odlišný meter. Práve tieto udalosti sa dnes stávajú argumentom pre tých, ktorí hovoria o selektívnom prístupe niektorých redakcií.

Diskusia sa tak postupne presúva k jednej z najdôležitejších otázok modernej demokracie: Kto kontroluje kontrolórov? Politici podliehajú voľbám, verejnej kritike a neustálemu dohľadu médií. Ak však podľa kritikov novinár prekročí hranicu profesionálnej nestrannosti, používa manipulatívne otázky alebo sa stáva aktívnym účastníkom politického boja, kritika jeho práce býva často interpretovaná ako útok na slobodu tlače.

Práve tu sa názory rozdeľujú. Jedna strana tvrdí, že akákoľvek kritika médií predstavuje nebezpečný zásah do demokratických princípov. Druhá upozorňuje, že sloboda tlače a zodpovednosť musia existovať ruka v ruke. Podľa nej nemožno vytvárať prostredie, v ktorom sú politici podrobovaní neustálej kontrole, zatiaľ čo médiá zostávajú mimo akejkoľvek verejnej reflexie.

Jarjabkovo vyhlásenie preto mnohí nevnímajú iba ako kontroverzný politický výrok. Pre jeho podporovateľov ide o otvorenie dlho potláčanej témy, ktorá sa dotýka samotných základov fungovania verejnej diskusie na Slovensku. Podľa nich zdravá demokracia potrebuje nielen slobodných politikov a slobodných občanov, ale aj slobodné médiá, ktoré sú pripravené niesť zodpovednosť za svoju prácu a prijímať kritiku rovnako, ako ju sami adresujú ostatným.

Otázka, ktorú Jarjabek otvoril, tak pravdepodobne nezmizne ani v najbližších týždňoch. Naopak, môže sa stať jednou z hlavných tém politických a spoločenských debát. Slovensko totiž stále hľadá odpoveď na to, ako nastaviť rovnováhu medzi slobodou médií, právom na kritiku a požiadavkou na objektivitu, ktorá je nevyhnutná pre dôveru verejnosti v demokratické inštitúcie.