V slovenskom verejnom priestore to vrie. Napätie medzi Ministerstvom kultúry SR a časťou umeleckej a kultúrnej obce dosiahlo bod varu. Ministerka kultúry Martina Šimkovičová sa rozhodla prejsť do otvorenej ofenzívy a adresovala svojim kritikom sériu nepríjemných otázok, ktoré rozvírili hladinu domácej politickej scény. Vo svojom najnovšom vyhlásení sa ostro ohradila voči obvineniam zo šikanovania umeleckej komunity a politického ovládnutia verejnoprávnych fondov.

Ústrednými postavami tohto konfliktu sa stali známe tváre slovenského hereckého neba, ako Zuzana Fialová či Richard Stanke, ktorí sú signatármi výziev kritizujúcich kroky súčasného vedenia rezortu. Ministerka však vinu odmieta a pýta sa priamo: „Kedy som používala slovník neonacistu alebo fašistky? Akých ľudí z umeleckej komunity som presne šikanovala?“ Tieto otázky nie sú len rečníckym cvičením, ale jasným signálom, že ministerstvo mieni bojovať o svoju pravdu a legitimitu získanú v demokratických voľbách.Jedným z kľúčových argumentov rezortu kultúry je poukázanie na údajnú dvojtvárnosť protestujúcich umelcov. Šimkovičová pripomína obdobie predchádzajúcich vlád pod vedením Igora Matoviča či Eduarda Hegera, kedy podľa jej slov dochádzalo k hromadným výmenám verejných funkcionárov bez akéhokoľvek varovania či zdôvodnenia. „Prečo ste vtedy mlčali? Prečo ste neorganizovali masové demonštrácie, keď sa diali čistky pod taktovkou progresívnych ministrov?“ pýta sa ministerka, čím udiera na citlivú strunu selektívnej pamäti časti verejnosti.

Ďalším bodom sporu je správa verejnoprávnych fondov na podporu kultúry. Zatiaľ čo opozícia a aktivisti hovoria o politickom ovládnutí týchto zdrojov súčasnou mocou, Šimkovičová kontruje tvrdením, že tieto inštitúcie boli roky v područí ľudí blízkych hnutiu Progresívne Slovensko, konkrétne poslankyni Jaurovej. Podľa ministerky ide o snahu udržať si vplyv a finančné toky, ktoré boli po dlhú dobu samozrejmosťou pre vyvolenú skupinu kultúrnej elity.V prejave ministerky rezonuje aj varovanie pred radikalizáciou spoločnosti. Šimkovičová neváhala použiť termín „nikdy nekončiaci majdan“, čím naznačila, že aktivity opozície a časti médií smerujú k destabilizácii krajiny a šíreniu nenávisti. Podľa jej názoru je cieľom týchto protestov vyvolať hystériu, ktorá môže viesť k tragickým následkom.

Záverom celého sporu ostáva otázka definície demokracie. Ministerka zdôrazňuje, že jej mandát pochádza z priamej vôle voličov a je súčasťou legitímneho politického procesu. Na druhej strane stojí časť kultúrnej obce, ktorá sa cíti ohrozená v samotnej podstate svojej tvorivej slobody. Slovensko sa tak ocitá v hlbokom ideovom rozkole, kde dialóg nahradili ultimáta a vzájomné obviňovanie. Ako tento súboj o smerovanie slovenskej kultúry dopadne, ukážu najbližšie mesiace, no nateraz je jasné jedno: rukavica bola hodená a nikto neplánuje ustúpiť.