Slovensko má za sebou už desiate referendum vo svojej novodobej histórii. Výsledok však mnohých neprekvapil. Účasť sa zastavila len na približne 16 percentách, čo znamená, že drvivá väčšina oprávnených voličov zostala doma. Pre jedných ide o ďalší dôkaz nezáujmu verejnosti, pre druhých o tvrdý odkaz organizátorom referenda.

Najväčšie očakávania vkladal do hlasovania predseda mimoparlamentnej strany Demokrati Jaroslav Naď. Referendum malo podľa jeho podporovateľov odštartovať širšiu mobilizáciu opozície pred ďalšími voľbami. Namiesto politického impulzu však prišlo trpké vytriezvenie. Ani po mesiacoch kampane sa nepodarilo presvedčiť väčšinu občanov, aby prišli k urnám.

Mnohí analytici upozorňujú, že témy referenda – doživotná renta politikov či obnovenie špeciálnej prokuratúry a NAKA – síce vyvolávali ostré politické diskusie, no pre veľkú časť verejnosti nepredstavovali každodenný problém. Ľudí dnes viac trápia ceny potravín, bývanie, zdravotníctvo či životné náklady než komplikované spory o fungovanie štátnych inštitúcií.

Výsledok zároveň opäť otvoril starú otázku, či súčasné pravidlá referenda vôbec fungujú. Z desiatich celoštátnych referend bolo úspešné iba jediné – referendum o vstupe Slovenska do Európskej únie. Všetky ostatné stroskotali na požiadavke viac ako 50-percentnej účasti. Kritici preto tvrdia, že najúčinnejším spôsobom, ako referendum poraziť, už dávno nie je hlasovať proti, ale jednoducho neprísť.

Vládna koalícia túto stratégiu využila aj tentoraz. Jej predstavitelia opakovane označovali referendum za zbytočné a vyzývali svojich priaznivcov, aby sa hlasovania nezúčastnili. Z pohľadu výsledku bola táto taktika úspešná.

Referendum však vyslalo ešte jeden dôležitý signál. Ukázalo, že protestné nálady na sociálnych sieťach automaticky neznamenajú ochotu ľudí prísť k volebným urnám. Medzi internetovou podporou a skutočnou mobilizáciou voličov je často veľký rozdiel.

Pre opozíciu je preto výsledok vážnym varovaním. Ak chce v budúcnosti osloviť širšiu časť spoločnosti, nebude jej stačiť hlasná kritika vlády či virálne kampane. Bude musieť ponúknuť témy, ktoré ľudia považujú za skutočne dôležité pre svoj každodenný život.

Jedno je isté. Desiate referendum sa zapíše do histórie nielen nízkou účasťou, ale aj otázkou, ktorá po ňom zostáva visieť vo vzduchu – potrebuje Slovensko zmeniť pravidlá referend, alebo občania jednoducho prestali veriť, že tento nástroj dokáže niečo reálne zmeniť?