Slovenská politická scéna opäť čelí kritickému pohľadu na rozhodnutia, ktoré formovali krajinu pred viac ako dvoma desaťročiami. Europoslankyňa Judita Laššáková v nedávnej diskusii otvorila tému historickej zodpovednosti politikov, ktorých kroky majú podľa jej slov ďalekosiahle následky na súčasný stav republiky. Stredobodom kritiky sa stala najmä éra vlád Mikuláša Dzurindu a Ivana Mikloša, ktorých rozhodnutia o predaji strategických podnikov označila za kľúčový moment, ktorý krajinu zbavil jej „zlatých nosníc“.

Paradoxy privatizácie a cudzie záujmyJedným z najsilnejších bodov analýzy bola otázka privatizácie strategických podnikov. Laššáková poukazuje na paradox vtedajšej rétoriky, kedy sa občanom tvrdilo, že štát je zlý vlastník. Realita však ukázala iný obraz: slovenské štátne podniky boli predávané do rúk zahraničných subjektov, v mnohých prípadoch dokonca štátnym firmám z iných krajín, napríklad z Talianska. Tento fakt podľa nej potvrdzuje, že nešlo o zefektívnenie správy majetku, ale o vedomé vyvedenie kontroly nad kľúčovou infraštruktúrou do zahraničia.Hoci referendum o zastavení privatizácie nedosiahlo potrebnú kvóru pre neúčasť časti voličov, výsledok nebol prejavom súhlasu, ale skôr zablokovaním možnosti rozhodnúť o vlastnom osude. Europoslankyňa zdôrazňuje, že aj keď dnes Slovensko vlastní v týchto podnikoch menšinové podiely, rozhodovacie právomoci sú v rukách zahraničných investorov. Politická zodpovednosť za tento stav však nakoniec zostáva na voličoch, ktorí majú moc poslať politikov na „smetisko dejín“ – čo sa v prípade hlavných aktérov tej doby už z veľkej časti stalo.

Giniho index a unikátne postavenie SlovenskaZaujímavým momentom v analýze spoločenského stavu je pohľad na takzvaný Giniho index, ktorý meria mieru nerovnosti v rozdelení príjmov a majetku. Laššáková konštatuje, že Slovensko sa nachádza na popredných priečkach v zmysle nízkej nerovnosti. „Nožnice“ medzi bohatými a chudobnými sú u nás otvorené najmenej v porovnaní s mnohými západnými krajinami.Tento stav kontrastuje so západnými monarchiami, ako sú Belgicko, Holandsko či Švédsko, kde historická šľachta a kráľovské rodiny žijú z renty a disponujú nepredstaviteľným bohatstvom. Na Slovensku je rozdiel medzi hornou a dolnou vrstvou relatívne malý, čo však so sebou prináša aj určité ekonomické náklady. Udržanie sociálnej rovnováhy nie je „zadarmo“ a najviac ho pociťujú nevýrobné rezorty, predovšetkým zdravotníctvo a školstvo.Právna pasca a budúcnosť rezortovPrečo teda súčasné garnitúry jednoducho nevrátia strategické podniky do rúk štátu? Laššáková vysvetľuje, že ide o komplexný právny problém. Pravidlá nastavené pravicovými vládami vytvorili prostredie, v ktorom by akýkoľvek neuvážený zásah štátu mohol viesť k ničivým súdnym sporom a arbitrážam. Súčasní politici tak odmietajú niesť zodpovednosť za škody, ktoré by mohli vyplynúť z pokusov o nápravu minulých chýb bez riadneho právneho krytia.

Záverečný odkaz diskusie je jasný: Slovensko sa musí vyrovnať so svojou minulosťou, no zároveň hľadať cestu, ako financovať kľúčové sektory bez toho, aby ohrozilo krehkú sociálnu stabilitu, ktorou sa v európskom kontexte vymyká. Zodpovednosť za smerovanie krajiny tak zostáva spoločným bremenom politikov aj ich voličov.