BRATISLAVA – Debata o budúcnosti veternej energetiky na Slovensku dostáva čoraz výraznejší politický rozmer. Vláda Roberta Fica prostredníctvom ministra životného prostredia Tomáša Tarabu opakovane zdôrazňuje, že prípadný rozvoj veterných elektrární nesmie obísť rozhodovanie miestnych samospráv.

Podľa prezentovaného stanoviska totiž samotné zaradenie určitého územia medzi vhodné či akceleračné oblasti ešte nemá znamenať automatické povolenie na výstavbu veternej elektrárne.

Do popredia sa tak dostáva otázka, kto má mať pri rozhodovaní posledné slovo – štát, európske inštitúcie alebo obyvatelia obcí, ktorých sa konkrétne projekty priamo týkajú.

Taraba: O výstavbe nemá rozhodnúť iba mapa

Jedným z hlavných argumentov ministerstva životného prostredia je ochrana práv miestnej samosprávy.

V praxi to znamená, že ak je určitá lokalita označená ako vhodná na rozvoj obnoviteľných zdrojov, ešte to automaticky neznamená, že v nej vyrastú veterné turbíny.

Dôležitú úlohu má naďalej zohrávať povoľovací proces, posudzovanie vplyvov na životné prostredie a stanoviská dotknutých orgánov a samospráv.

Taraba zároveň upozorňuje na rozdiel medzi procesom EIA a samotným stavebným povolením. Posudzovanie vplyvov na životné prostredie totiž samo osebe nepredstavuje povolenie na výstavbu.

Práve tento rozdiel je dôležitý aj pri interpretácii plánovaných akceleračných zón.

Z desiatok lokalít mala zostať iba jedna

Veľkú pozornosť vyvoláva aj údaj o pôvodne zvažovaných lokalitách.

V prezentovanom stanovisku sa hovorí približne o 81 akceleračných zónach, pričom návrh sa mal následne výrazne zredukovať. Podľa tohto tvrdenia mala na Slovensku napokon zostať iba jedna takáto zóna.

Vláda tento vývoj interpretuje ako dôkaz, že nechce presadzovať masívnu výstavbu veterných parkov bez ohľadu na miestne podmienky a názory obyvateľov.

Treba však zdôrazniť, že akceleračná zóna nie je to isté ako povolená veterná elektráreň. Označenie územia vytvára určitý rámec pre posudzovanie projektov, no konkrétna výstavba si naďalej vyžaduje ďalšie procesy a rozhodnutia.

Prečo vláda tvrdí, že Slovensko nie je pod rovnakým tlakom ako iné krajiny?

Ďalšou súčasťou argumentácie vlády je špecifická energetická situácia Slovenska.

Slovenská výroba elektriny sa vo veľkej miere opiera o jadrovú a vodnú energetiku. Tieto zdroje zabezpečujú významnú časť stabilnej produkcie elektriny a v určitých obdobiach môže Slovensko disponovať aj prebytkom určeným na export.

Z pohľadu vlády preto krajina nemá rovnakú potrebu masívneho rozširovania veternej energetiky ako štáty, ktoré sú výraznejšie závislé od dovozu fosílnych palív alebo ktoré majú odlišnú štruktúru energetického mixu.

Tento argument však môže naraziť na kritiku zo strany podporovateľov obnoviteľných zdrojov.

Tí môžu poukazovať na to, že energetická politika sa nemôže orientovať iba na súčasnú situáciu. Diverzifikácia zdrojov, znižovanie uhlíkovej stopy a budovanie nových výrobných kapacít môžu byť podľa nich dôležité aj z dlhodobého hľadiska.

V pozadí sú aj stovky miliónov eur

Jednou z najcitlivejších otázok je financovanie.

V súvislosti s európskymi energetickými cieľmi sa v prezentovanom stanovisku spomína možnosť získania približne 500 miliónov eur.

Práve tu však vláda zdôrazňuje, že prípadné európske financovanie podľa nej nemôže automaticky znamenať súhlas s konkrétnymi projektmi veternej energetiky.

Vzniká tak širšia politická otázka: Má Slovensko prispôsobovať svoje energetické rozhodnutia európskym prioritám výmenou za dostupné finančné zdroje, alebo má o konkrétnych projektoch rozhodovať predovšetkým podľa vlastných energetických potrieb a podmienok?

Odpoveď na túto otázku môže mať význam nielen pre veterné elektrárne, ale aj pre ďalšie oblasti energetickej politiky.

Ostrý politický odkaz smerom k Bruselu

Spor preto postupne prestáva byť iba technickou otázkou výroby elektriny.

Vláda Roberta Fica dlhodobo kladie dôraz na rozhodovanie členských štátov a na princíp, podľa ktorého by otázky s priamym dopadom na každodenný život obyvateľov mali zostať čo najbližšie k občanom.

Pri veterných parkoch sa tento argument prejavuje požiadavkou, aby stanovisko dotknutej obce nebolo iba formálnou súčasťou procesu.

Ak obyvatelia konkrétnej lokality projekt odmietnu, podľa vlády by ich názor mal mať reálnu váhu.

Zároveň však treba odlišovať politickú rétoriku od právomocí Európskej únie. Brusel podľa samotného prezentovaného stanoviska priamo neurčuje, že na konkrétnom slovenskom území musí byť postavená konkrétna veterná elektráreň.

Európska únia stanovuje spoločné energetické a klimatické ciele, zatiaľ čo konkrétne projekty podliehajú vnútroštátnym pravidlám, povoľovacím konaniam a posudzovaniu ich vplyvov.

Bitka o slovenskú krajinu pokračuje

Otázka veterných elektrární sa tak môže stať ďalšou skúškou vzťahov medzi Bratislavou a Bruselom.

Na jednej strane stojí snaha Európskej únie podporovať obnoviteľné zdroje energie a plniť klimatické ciele. Na druhej strane je argument slovenskej vlády, že energetická politika musí zohľadňovať špecifické podmienky krajiny a že rozhodnutia o konkrétnych projektoch nemajú byť prijímané bez dostatočného zapojenia miestnych samospráv.

Do diskusie zároveň vstupujú peniaze, energetická bezpečnosť, ochrana krajiny aj otázka kompetencií.

Jedno je preto isté: spor o veterné elektrárne nebude iba debatou o turbínach a výrobe elektriny.

Môže sa zmeniť na širší politický súboj o to, kto má mať posledné slovo pri rozhodnutiach, ktoré menia slovenskú krajinu – európske inštitúcie, národná vláda alebo ľudia žijúci priamo v dotknutých obciach.

A práve táto otázka môže v najbližšom období vyvolať ďalšiu ostrú diskusiu nielen na Slovensku, ale aj v Bruseli.