Eduard Chmelár ostro reagoval na vyjadrenia Ivana Korčoka a Tomáša Valáška po správach, že na územie Poľska mohla dopadnúť ruská raketa. Podľa Chmelára predstavitelia Progresívneho Slovenska začali útočiť na slovenskú vládu ešte predtým, ako boli známe základné okolnosti incidentu. Následné vyjadrenie poľského premiéra Donalda Tuska však prinieslo výrazné ochladenie emócií.

Tusk uviedol, že nič nenasvedčuje tomu, že by ruská strela bola úmyselne namierená proti Poľsku. Chmelár preto tvrdí, že Korčok a Valášek reagovali unáhlene, keď incident okamžite predstavovali ako dôkaz ruskej vojny proti celej Európe. Od progresívcov očakáva ospravedlnenie za predčasné obvinenia, hoci sám pochybuje, že k nemu dôjde.

Prípad podľa neho ukazuje, aké nebezpečné môže byť politické využívanie neoverených informácií. Pri konflikte, v ktorom proti sebe stoja Rusko a štát podporovaný NATO, môže aj zatúlaná raketa vyvolať napätie s nedozernými následkami. O to dôležitejšia je zdržanlivosť, overovanie faktov a čakanie na výsledky vyšetrovania.

Chmelár zároveň otvoril otázku stavu slovenskej protivzdušnej obrany. Tvrdí, že predchádzajúce vlády oslabili schopnosť krajiny chrániť vlastný vzdušný priestor tým, že odovzdali časť vojenskej techniky Ukrajine. Politickú zodpovednosť pripisuje bývalým predstaviteľom vlády vrátane Jaroslava Naďa, Eduarda Hegera a Igora Matoviča, ako aj dnešným opozičným politikom.

Jeho komentár sa však neobmedzil iba na incident v Poľsku. Upozornil na pokračujúcu eskaláciu útokov v Čiernom mori, na ukrajinské zásahy proti ruským tankerom a následné ruské útoky na prístavnú infraštruktúru v Odese. Podľa Chmelára sa opakuje rovnaký vzorec: jedna strana udrie, druhá odpovie omnoho silnejšie a konflikt sa posunie o krok bližšie k rozšíreniu.

Za mimoriadne nebezpečné označil aj možné prepojenie ukrajinských vojenských operácií s napätím okolo Iránu. Odvolával sa na informácie, podľa ktorých mal byť Teherán po útoku na svoje plavidlo blízko k odpovedi balistickou raketou. Ukrajinské vedenie malo incident označiť za omyl, no podľa Chmelára už samotná existencia takéhoto rizika ukazuje, ako ľahko sa môže vojna rozšíriť do ďalších regiónov.

Chmelár kritizuje aj mediálny obraz bojov. Tvrdí, že útoky Ukrajiny na ruské rafinérie sú často prezentované ako strategický zlom, hoci podľa neho zásadne nenarúšajú schopnosť Moskvy pokračovať vo vojne. Zároveň upozorňuje, že ruská armáda napriek stratám naďalej postupuje a vykonáva výrazne viac zásahov na ukrajinskom území.

Podľa neho Západ dodal Ukrajine vojenskú pomoc v hodnote desiatok miliárd dolárov a proti Rusku zaviedol tisíce sankčných obmedzení. Napriek tomu sa nepodarilo dosiahnuť deklarovaný cieľ vojenského víťazstva. Chmelár sa preto pýta, čo by mala zmeniť ďalšia zásielka zbraní alebo nový sankčný balík.

Zároveň však odmieta tvrdenie, že Rusko nemalo inú možnosť než napadnúť Ukrajinu. Inváziu považuje za nezákonnú a zdôrazňuje, že vojenskému útoku vždy existuje alternatíva. V súčasnosti je však podľa neho potrebné sústrediť sa na záchranu toho, čo z Ukrajiny zostalo, a zabrániť ďalším stratám na životoch.

Jeho záver je jednoznačný: Ukrajina bude musieť rokovať o najlepších možných mierových podmienkach, alebo riskovať ešte ničivejšiu porážku. Unáhlená hystéria po každom incidente môže iba zvýšiť nebezpečenstvo priameho stretu NATO s Ruskom. Svet preto podľa Chmelára nepotrebuje ďalšie vojnové výkriky, ale chladnú hlavu, diplomaciu a politikov schopných zastaviť eskaláciu skôr, než bude neskoro.