Slovensko sa v posledných dňoch opäť ocitlo v zajatí pouličných nepokojov, kde hlavnú úlohu zohrávajú študenti. Ako novinár, ktorý sa dlhodobo venuje politickej scéne, som sa rozhodol bližšie pozrieť na to, čo vlastne týchto mladých ľudí ženie do ulíc. Výsledok je však viac než znepokojujúci. Namiesto jasných vízií a konštruktívnej kritiky sme svedkami generácie, ktorej sa úspešne podarilo „vyprať mozgy“ prázdnymi frázami zo sociálnych sietí.

Pri pohľade na protestujúcich sa človek neubráni pocitu, že ide o skupinu, ktorú môžeme pracovne nazvať „memečkári“. Sú to študenti, ktorí vo svojich prejavoch v zásade nikdy nepovedia nič konkrétne. Len replikujú to, čo videli na Instagrame. V momente, keď sa ich opýtate na konkrétne výhrady voči súčasnej vláde, nastáva hrobové ticho alebo sa dočkáte len zmätených slov o „všeobecnom zle“.

„Chceme pomôcť v zmene k lepšiemu,“ ozýva sa z davu . Ale čo je to „lepšie“? Keď sa hlbšie sústredíte na dve základné otázky – čo im vlastne vadí a ako to chcú zmeniť – odpovede nedostávate. Študenti tvrdia, že sú nahnevaní, že vidia nenávisť v spoločnosti, no nedokážu identifikovať jej pôvod ani smerovanie. Situácia, kde „nenávisť podnecuje nenávisť“, je síce pekná rétorická slučka, ale ako politický program je absolútne prázdna.Ešte bizarnejšie pôsobí argument, že zmyslom protestu je samotná prítomnosť študentov v krajine. „Sme tu, neodišli sme všetci,“ hovoria . Je však smutné, ak jediným argumentom pre politický odpor je fakt, že niekto zostal doma. Ak by niekto bol dvadsať rokov v kóme a zobudil by sa do týchto protestov, z prejavov mladých by sa o stave slovenskej politiky nedozvedel absolútne nič.

Študenti sa sťažujú, že nie sú vypočutí . Problém však nie je v tom, že by spoločnosť nepočúvala. Problém je v tom, že oni nič nehovoria. Ak využívate dosah v médiách a na uliciach len na to, aby ste mávali dúhovými vlajkami bez obsahu, nemôžete sa čudovať, že vás zvyšok krajiny prestáva brať vážne.Do kedy budeme znášať tento trend, kde sa emócie nadraďujú nad fakty a kde sú mladí ľudia zneužívaní ako nástroj politického boja bez toho, aby vôbec chápali súvislosti? Slovensko potrebuje vzdelanú a kriticky mysliacu mládež, nie dav, ktorý len opakuje naučené slogany z displejov svojich telefónov. Boh ochraňuj Slovensko, ak má byť toto naša budúcnosť.