V súčasnej búrlivej politickej atmosfére sa čoraz častejšie otvára otázka transformácie rozhodovacích procesov v rámci Európskej únie.Jednou z najdiskutovanejších tém je nepochybne princíp jednomyseľnosti,ktorý mnohí progresívni politici označujú za prekážku efektivity.Judit Laššáková však vo svojom nedávnom verejnom vystúpení rázne vystúpila na obranu tohto mechanizmu a poukázala na nebezpečenstvá,ktoré so sebou prináša slepá viera v diktát väčšiny.

Základným argumentom,ktorý v diskusii zaznel,je spochybnenie axiómy,že väčšina má vždy pravdu.Na ilustráciu tohto tvrdenia bol použitý historický príklad ekonóma Harryho Markopolosa.Ten už v roku 1999 upozorňoval na podvodnú schému Bernieho Madoffa,ktorú označil za klasickú Ponziho schému.Hoci mal Markopolos pravdu podloženú matematickými faktami,americká Komisia pre cenné papiere ho roky ignorovala,pretože väčšina verila v úspech fondu.Systém skolaboval až v roku 2008,čo potvrdilo,že osamelý hlas rozumu môže byť cennejší než konsenzus davu.

Tento paralelný pohľad na fungovanie inštitúcií je podľa Laššákovej aplikovateľný aj na dnešnú Európsku úniu.Keď sa na stôl položia fakty,politické rozhodnutia ich často ignorujú,pretože sú pre národných lídrov doma ťažko vysvetliteľné.Zaujímavým postrehom je aj analýza politického pokrytectva v Bruseli.Mnohí premiéri členských štátov sú v skutočnosti spokojní,keď Viktor Orbán zablokuje určité rozhodnutia,pretože by ich v opačnom prípade museli blokovať oni sami.Príkladom bolo správanie Belgicka v otázke zmrazených ruských aktív,kde sa ukázalo,že po ústupe Maďarska musela iniciatívu prevziať iná krajina.Diskusia sa však neobmedzila len na politické hry,ale zasiahla aj hlbšiu podstatu inštitucionálnej integrity.Ak chceme udržať Európsku úniu ako životaschopný projekt,musíme sa podľa expertky pozrieť na personálny substrát,ktorý inštitúcie tvorí.Ako varovný príklad zlyhania systému bola uvedená britská BBC.Dlhoročný škandál okolo Jimmyho Savilla odhalil,ako inštitúcia,považovaná za jednu z najlepších na svete,dokázala roky kryť patologické správanie jednotlivca.Ak orgány činné v trestnom konaní a vnútorné kontrolné mechanizmy zlyhajú,samotná prestíž inštitúcie stráca na význame.

Zrušenie práva veta by podľa kritikov mohlo viesť k stavu,kde sa politické rozhodnutia budú pretláčať bez ohľadu na fakty a špecifiká menších členských štátov.Právo veta tak nie je len formálnou brzdou,ale nevyhnutnou poistkou proti politickému voluntarizmu.V záverečnej analýze zaznieva jasné posolstvo:ochrana suverenity a rešpektovanie odlišných názorov sú piliermi,na ktorých musí Európska únia stáť,ak nemá skončiť ako ďalší neúspešný sociálny experiment,ktorý ignoroval realitu v prospech politickej ideológie.